Ak sa chcem naštvať - idem na poštu. Neviem, či ste si všimli, ale hlavné pošty sú zásadne v centrách miest a zákonite sa pri nich nedá parkovať. Oceníte to najmä, ak posielate objemnejší balík. Pošty v okrajových častiach sú zasa otvorené vtedy, keď väčšina národa pracuje. A vyjsť v ústrety ľuďom, aby si mohli čo-to vybaviť v sobotu? Kdeže, pracovný čas je do 10.30.

Doručovanie zásielok domov, to je kapitola sama osebe. Určite sa aj vám stalo, že ste boli doma, ale nikto nezazvoní, len si v schránke nájdete oznámenie o uložení zásielky. Poštárka by musela prejsť päť schodov navyše, ale že vy stratíte pár hodín, kým sa dostanete k zásielke, to nikoho nemrzí.

Pošty, ktoré poznám, sú všetko staré búdy, zle organizačne zariadené, plné nahnevaných a zamračených ľudí s nedýchateľným vzduchom. Mám vlastnú firmu, pošta chodí na moje meno a pravidelne odo mňa žiadajú splnomocnenie na prevzatie listov či balíčkov - nestačí im občiansky preukaz. Pani mi vždy poradí, aby mi majiteľ firmy vybavil splnomocnenie u notára. Ja sa vždy nahnevám a poviem, že som majiteľka a nič si vybavovať nebudem. Potom jej ukážem živnostenský list a ona mi, frflajúc, vydá listy či balíčky.

Na pošte ma pravidelne šikanujú, že balíček je malý, dlhý, nesprávne zabalený. Ak žiadam informáciu, ako to má byť, pre zákazníkov nemajú žiadny manuál.

Dcéra mi minule čítala článok o austrálskych poštách. Skoro som padla do mdlôb z predstavy, že na pošte nájdete obchod so škatuľkami, obálkami a lepiacimi páskami, ale aj fax, internet. Verím, že privatizácia pôšt nie je ďaleko. Škoda, že ich asi budú privatizovať tí istí ľudia, ktorí tam sedia aj dnes. Škoda, že ich nemôžem poslať všetkých letecky do Austrálie. Nech si ich tam nechajú.

Autor: KATARÍNA ÁBELOVÁ