"Mama, mňa v škole obťažoval jeden chlapec, on je o dva roky starší, každému robí zle... Nikto mi nepomohol, ja som plakal. Čo mám robiť? Veď vieš, kto to je!" Toto boli prvé slová zmiešané s plačom a adresované vlastnej mame. Je pár hodín po tom, ako bol dvanásťročný chlapec znásilnený priamo v škole svojim starším spolužiakom.

Je posledná vyučovacia hodina, prírodopis, piatok. Janko sedí v prvej lavici, premýšľa, čo bude poobede doma robiť. Zrazu si spomenie na staršieho chlapca, ôsmaka. Už od piatej triedy robí deťom zle, bije ich, dokonca ich obchytkáva. Je verejným tajomstvom, že chcel od viacerých mladších detí, aby sa vyzliekali na chodbe alebo v telocvični. Samozrejme, zo žartu. Nikomu to radšej nepovedali, ani doma, veď je to trápne. Všetci by sa smiali.

Jankova hodina sa končí. Po obede nasleduje cesta do šatní v suteréne, kde väčšinou nie je popoludní takmer nikto. Berie si veci a dúfa, že "ho" nestretne. Žiaľ, má smolu. Prichádza k nemu a Janko dostáva automaticky dve facky. Preventívne. Chce utiecť, ale proti vyššiemu o hlavu a hádam o dvadsať kilogramov ťažšiemu súperovi nemá šancu. Dúfa, že sa to skončí iba bitkou, ako takmer vždy.

Dnes je to však inak. Starší chlapec sa stále obzerá a sleduje, či niekto nejde. V škole je úplné ticho. Janko rozmýšľa, čo spraviť. Bude kričať, kopať, brániť sa? Čo ak dostane ešte viac? Veľmi sa bojí. Starší chlapec mu dá dolu teplákové nohavice a ďalej to už hádam netreba opisovať. Po pár minútach nasleduje ďalšia bitka.

Janko zostáva celý roztrasený stáť v suteréne, po chvíli uteká hore a na chodbe stretne pani učiteľku. "Pani učiteľka, mňa znásilnil dolu jeden chlapec a bil ma," hovorí a pritom plače. Pani učiteľka, bez toho, aby sa zastavila, upozorňuje chlapca, aby nekričal, a pýta sa ho, prečo nie je prezutý. Upozorní ho, že sa o tom porozprávajú až po víkende, v pondelok. Ako alternatívu ponúka návštevu pani zástupkyne. No jedine, ak bude mať čas.

Janko chodí po škole ako nepríčetný. Hľadá niekoho, kto mu pomôže. Stretá ďalšiu pani učiteľku, ktorej reakcia je podobná, ale chlapca navyše poľutuje. Janko vchádza do prázdnej triedy, sadá si do lavice a plače. Do triedy vchádza po pár minútach pán učiteľ. Počul plač cestou z kabinetu. Všetko si zapisuje a berie chlapca k pani riaditeľke s prosbou o pomoc. Tá však nemá čas. Prosí pána učiteľa, aby zavolal jeho rodičom. Udalosť sa dá predsa prebrať až v pondelok.

Prešlo pol hodiny a prichádza do školy matka. To už vlastne viete...

Zdá sa vám tento príbeh neskutočný? Toľko neochotných ľudí, vysokoškolsky vzdelaných pedagógov? Neveríte, že sa niečo také môže v tomto storočí stať? Ani ja som neveril. Odborné lekárske vyšetrenia však potvrdili análny styk. Udalosť bola nahlásená na políciu a ďalej sa nestalo nič. Chlapec nie je pre svoj vek trestne zodpovedný. Do spomínanej školy chodí aj naďalej. Napriek snahám nebol ani umiestnený do diagnostického zariadenia na pozorovanie a stanovenie prípadnej psychiatrickej diagnózy, ani nespolupracuje s ďalšími odborníkmi ambulantnou formou. Má totiž okolo seba ľudí, ktorí to tak zariadili.

Janko už chodí do inej školy, do iného mesta.

Nikdy si nezvyknem na aroganciu niektorých ľudí, ktorí sa majú o deti starať a pomáhať im hlavne v kritickej situácii. Boja sa o svoj imidž, o to, ako sa bude verejnosť na ich školu pozerať. Lepšie je všetko utajiť a hrať sa na dokonalých. Taký je náš svet. Plný alibizmu, nevšímavosti.

Tento príbeh sa naozaj stal, z dôvodu ochrany obete som zmenil len detaily. Obávam sa však, že v skutočnosti bol ešte oveľa horší. Hlavne pre nášho Janka.

Autor: MAROŠ MAJKO(Autor je detský psychológ)