V úvodnej inštrumentálke sa ukázala kapela. Kontrabasista Robert Balzar, bubeník Jiří Slavíček a klavirista Stanislav Mácha sú oporou Bártovej výnimočnej formácie Illustratosphere, ale dlhý čas hrajú aj separátne, v triu. Zohratosť je počuteľná od prvého taktu, čo je v tejto zostave dôležité - vo svete hádam ani neexistuje známe klavírne trio, ktorého členovia by svoju hudbu spoločne nežili.

A potom prišla na scénu Yvonne Sanchez a pódium sa rozsvietilo jej charizmou. Táto exotická speváčka poľsko-kubánskeho pôvodu už roky patrí k atrakciám pražskej klubovej scény, ale u nás je takmer neznáma. Sanchez má nielen naučené, ale aj odžité, to cítiť. Má vzrušujúci, jemne zachrípnutý, vláčny hlas a frázuje

neuveriteľne sugestívne, drží sa trochu pozadu ako Cassandra Wilson, čo utvára v hudbe nesmierne napätie.

Yvonne spieva aj karibský džez, ale v tomto programe dominovali džezové štandardy a kapela so speváčkou ich hrali tak, že by sa mohli postaviť na ktorékoľvek pódium na svete a ľudia by boli nadšení tak ako návštevníci Babylonu. Sálu, čakajúcu na svojho miláčika, Yvonne Sanchez prehriala svojím hlasom a zakúrila pod kotlom.

Ten vybuchol po prestávke. Opäť inštrumentálka a na pódium prišiel Dan Bárta. Neokázalý ako vždy, pekelne koncentrovaný na hudbu, ktorú v jeho prípade môžeme vnímať priam vizuálne - akoby si tóny ukazoval rukou v priestore. A aké tóny! Bárta je skutočne veľký spevák, má srdce, techniku, aj ťažké frázy intonuje s neomylnosťou starého majstra. Mcferrinovsky alebo jarreauovsky vie v improvizáciách napodobniť farby nástrojov, tu mäkkú flautu, tu drsnú trúbku, výlety do falzetu spôsobujú závrat.

Album Entropicture otvára (a aj uzatvára ako skrytý track) džezová skladba Intropicture. Už po jeho vydaní sa dalo predpokladať, že nezostane len pri jednej ukážke, a je neuveriteľné, ako sa niekdajší rocker zo skupiny Alice pretransformoval na speváka dokonale ovládajúceho džezový jazyk.

Bárta je trojjediný. Vie rock, funk/fusion aj swingujúci jazz a tú tretiu polohu dosýta predviedol na koncerte, aj keď nechýbali ani takmer funkové groovy (ťažko si Bártu predstaviť úplne bez funku). Išlo hlavne opäť o štandardy, zo svojho repertoáru zaspieval (okrem Intropicture) iba skladbu Městem s dokonale prerobeným aranžmánom.

Na záver, samozrejme, prišla na pódium Yvonne Sanchez a nasledovalo obrovské finále - skladba Antonia Carlosa Jobima Dindi, v ktorej sa hlasy prepletali, komunikovali, inšpirovali, súzneli. Veľké finále. A ako prídavok ďalšia jobimovka Corcovado (Quiet night of quiet stars), kde už speváci (a, samozrejme, aj kapela) stimulovali niečo hlboké, hádam centrá prijímania kryštalickej krásy.

Zriedka vidieť koncert, ktorý by ich zasiahol tak intenzívne.

MARIAN JASLOVSKÝ