Začal sa školský rok a s ním starosti s dcérou. Ešte v júni jej aj ostatným spolužiakom triedna učiteľka povedala, že sa v ich ročníku budú zlučovať triedy. Žiaci mali na lístočky napísať, s kým by chceli byť v triede. Slávka, samozrejme, napísala mená svojich najlepších kamarátok. V prvý školský deň však prišla domov s plačom, že triednu učiteľku má tú istú, ale kamarátky sú v inej triede. Chápem jej sklamanie, cíti sa podvedená. Žiaľ, triedna s ňou už v minulosti mala problémy, hlavne kvôli správaniu. Často sa na ňu sťažovala, že sa blázni a strháva na seba pozornosť v triede. Moja mama robí teraz na mňa nátlak, že by som za triednou mala ísť, že dcéra potrebuje zmenu učiteľa. Mala by som to urobiť? Dosť sa obávam toho, ako sa potom bude vzťah medzi dcérou a učiteľkou vyvíjať, keďže ju aj tak bude učiť jeden predmet. Na druhej strane, zmena triedy ešte asi nemusí znamenať koniec kamarátstiev, nie? Dcéra má už trinásť rokov, nemala by takéto zmeny zvládať sama?

Mariana

Milá Mariana,

po prečítaní vašich riadkov sa znova raz vo mne prebúdza niečo ako advokát najslabších, teda momentálne vašej dcéry. A keď si to tak všetko predstavím, stále silnejšie si uvedomujem, že vo mne pretrváva niečo ako averzia voči nášmu klasickému školskému systému, voči niektorým nezmyselným príkazom a zákazom. Z môjho pohľadu akoby viac trestal a podčiarkoval, v čom deti nie sú dobré, a akoby sa nesnažil v nich objavovať to, čo vedia, oceniť to a ďalej rozvíjať. A z tohto základného postoja si myslím, že všetko, čo spríjemní pobyt v škole, je dobré. A tiež si myslím, že kvalitné vzťahy a dobré kamarátstva sú minimálne také dôležité ako prospech.

Je úplne prirodzené, že Slávka sa cíti ukrivdená. Nerozumie celkom, prečo sa to stalo a bolí ju to. A my tiež nevieme, kto a prečo takto rozhodol. A tak môžeme len fantazírovať, či ju pani učiteľka chcela takto potrestať, alebo to bolo niečo celkom iné. V každom prípade, Slávkina dôvera v školu a v autoritu učiteľov je tým narušená. Nemôže sa spoľahnúť na to, čo sľúbia. Môžete si povedať - taký je život, často nespravodlivý. Ale čo s tým ďalej? Ak to necháte tak, viem si veľmi reálne - aj keď hypoteticky - predstaviť, že Slávka vnútri rezignuje, utiahne sa do seba, bude chodiť do školy s nechuťou a hľadať rôzne úniky. Čo ju má motivovať, ak tam nerešpektujú jej želania?

Trinásť rokov je skutočne zložitý vek - ani dieťa, ani dospelá - a práve čas, keď s rodičmi zvádza toľko bojov o svoju samostatnosť. Blízke vzťahy s rovesníkmi predstavujú pre deti vtedy veľmi dôležité zázemie. A jej ho niekto zrazu, pre ňu nepochopiteľným mocenským rozhodnutím, narušil.

Spýtam sa vás - ako by ste si želali, aby vaša dcéra reagovala, keď jej niekto ublíži? Aby sa aspoň pokúsila aktívne brániť, alebo sa len pasívne stiahla? Pri tej prvej alternatíve musí aj riskovať, ale uspokojenie je potom o to sladšie. Tá druhá možnosť vyzerá možno na prvý pohľad bezpečnejšie, ale nie je to celkom tak. Tiež mi pripomína všeobecný spôsob prežitia a prispôsobovania sa v minulom režime - byť radšej ticho a nevytŕčať. Pascou je, že pri tom vzniká veľa hnevu a bezmocnej zúrivosti. A ak energiu toho hnevu len ignorujete a potlačíte, môže prejsť do mnohých telesných ťažkostí, zvlášť u detí. Od nešpecifických bolestí brucha, hlavy až po astmu a tak ďalej. Je lepšie tú energiu osedlať a zabojovať. Teda riešenie konfliktných situácii je aj zdravotnou prevenciou.

Slávke sa momentálne ublížilo, je slabá, smutná - a stále dieťa. Ešte nemusí celkom vedieť, ako sa v takej situácii správne zachovať a postaviť za seba. A tu vzniká priestor pre to, aby ste jej pomohli. Minimálne vyjasniť celú situáciu a zorientovať sa v nej.