Väčšina z takmer 800 obyvateľov sídliska Dúžavská cesta sú nezamestnaní. Iba niekoľkí pracujú na verejnoprospešných prácach.

Z diaľky to vyzerá ako obyčajné sídlisko na atraktívnom mieste pod lesom. Pri bližšom pohľade sa domy začínajú líšiť od panelákov v iných mestách. Sú zdevastované. Chýbajú okná, steny sú očadené od komínov, ktoré trčia takmer z každého bytu.

O chvíľu vidíme obyvateľov. Ľudia sú zhromaždení na "námestí" - najväčšom priestore medzi domami. Očividne majú popoludňajšiu siestu. Posedávajú, postávajú, rozprávajú sa zvučnými hlasmi, akoby sa hádali. Deti šantia. Keď parkujeme, robia na nás cez sklo opičky a usmievajú sa. Prichádzajú dospelí a odháňajú ich. Naštvané tváre, nepriateľská gestikulácia. "Čo tu robíte, sadnite do auta a vypadnite. Už tu takí boli a nič sa nezmenilo. Žiaden novinár nepovie nikdy pravdu. Aj tu kamerovali a nikdy to nebola pravda, čo dali do televízie!"

Sme v Čiernom meste. Tak hovoria obyvatelia Rimavskej Soboty neďalekému sídlisku, kde žije v strašných podmienkach asi osemsto Rómov v 160 rodinách. Vodu vodárne odstavili kvôli dlžobám, mesto zabezpečilo aspoň jeden hydrant. Obyvatelia si vodu nosia domov vo vedrách a fľašiach. Kúriť im prestali už dávno. Elektrinu získavajú pokútne - z rozvodnej skrine si naťahali káble do bytov. V novinách sa už písalo o masovom kradnutí dreva z lesa, o minuloročnej epidémii žltačky, ktorou ohrozovali aj ostatných obyvateľov mesta. Luník 9 pri Košiciach nie je jediný slum panelákového typu.

Ujo, som hladný

Pripravil som sa na alternatívu "nepriateľské privítanie". Poviem vám, ale každé slovo - sto korún, vybehol na mňa svalnatý mladík. Mám len cigarety, môžem ponúknuť, hovorím. No ale to musíte dať celý balík. A potom budete hovoriť a niečo mi ukážete? pýtam sa. Všetko, čo len chcete. Dávam mladíkovi škatuľku a ten s ňou odchádza za kamarátmi, venujúc mi len pohŕdavý úsmev. Našťastie, mám ešte jednu. Dav okolo hustne a začína vyžarovať priateľskejšie vibrácie. Smerom ku mne sa naťahujú ruky. Tabak obmäkčuje. Zapáliť by si chceli aj päťročné deti, ich starší súrodenci a kamaráti ich akože napomínajú. O chvíľu sú cigarety fuč. Ujo, som hladný, nemáte päťdesiat korún na chlieb? Začudoval som sa cene chleba (ktorá sa zhoduje s cenou škatuľky cigariet) a zdvorilo som odmietol. Tak aspoň nejaké drobné, som hladný. Zo všetkých strán sa ozýva - ujo, aspoň tri koruny, prosím. Starší chlapec si chce kúpiť múku na pečenie, dievčatko je zasa smädné a túži po malinovke. Niektoré menšie deti len natŕčajú ruky, nevedia po slovensky, škola je maďarská. Ťažko vydržať takýto nátlak. Vyťahujem peňaženku a okolo mňa sa vztyčuje hustý les rúk. V okamihu som odľahčený o všetky mince. Fotoreportér je ešte mäkší, prišiel aj o nejaké papierové peniaze.

Sme v inom svete a v inom čase. Neskôr nám na námestí miestny obyvateľ povedal - aj keby ste tam nosili päťtisícovky trikrát denne na fúriku, nestačilo by.

Treba nám pomôcť

Dospelí sa neusmievajú, sú zamračení, nechcú sa fotiť. Pozrite sa, ako nás tu nechajú žiť, kričí šťúpla žena. Musíme si nosiť vodu do bytov, už som z toho úplne schudla. Vraj dlhy, ale my sme neurobili dlhy. Všetko na nás hodili. Pridávajú sa ďalšie ženy a muži. Všade len špina. Hygiena nie je. Deti majú vši. Bodaj by ich dostali aj učiteľky v škole, aj svrab, nech vedia, ako to tu je. A nikto nám nedá prácu, keď sa dozvedia, že je niekto z Dúžavskej cesty, už má po robote. A my by sme aj chceli robiť, ale nás nikto nechce. Už sme chceli aj emigrovať, ale deti nechceli, sú tu doma. Hlasy sa prekrikujú v nervóznej polyfónii. My sme platili studenú vodu a vypli nám ju aj tak, ktovie, kam idú tie peniaze. Deti hladujú, nemajú čo jesť, je chudoba. Pomôcť nám treba, ale nikto sa o nás nestará. Keď sa v noci niečo deje, ani sanitka nepríde. To už nie je možné, čo s nami robia. Bola tu aj holandská veľvyslankyňa, povedala, že toto je hrozné, s tým treba niečo urobiť - a nič. Koľko peňazí vrazili aj do tej práčovne, a pozrite sa, ako vyzerá - ukazujú na hrubú stavbu na začiatku sídliska. Pôvodne to mal byť kultúrny dom, ale stavba sa len začala. Potom prišiel projekt prebudovať stavbu na práčovňu a hygienické centrum. Ťažko povedať, kam išlo vyše milióna.

"Keby tak chcel prísť nejaký Hitler, aby vyhubil všetkých Cigáňov. Aspoň by sme mali pokoj." uzatvára najvýbojnejšia rómska žena.

Naznačil som, že by sme chceli ísť do niektorého bytu. "Donútra nemóžem ukázať. Zle vypadá."

Pýtam sa - ako budete kúriť v zime. Do lesa pôjdeme, kradnúť. Čo už.

Pekné nové bytovky

Príbeh sídliska Dúžavská cesta má tridsaťpäť rokov. Pôvodne to mali byť byty pre lekárov a personál novej nemocnice. Nemocnica sa však napokon nekonala a štátne byty ostali voľné. Tak ich ponúkli Rómom, tí dovtedy žili v mestskej kolónii v hrozných podmienkach. Na Dúžavskú cestu sa nasťahovala asi tretina rimavskosobotských Rómov - mnohí z nich sa úplne integrovali a žijú v meste sporiadane. Netrvalo dlho a zo šiestich malých exkluzívnych štvorposchodových panelákov sa stali ruiny.

Ich obyvatelia speňažujú, čo sa speňažiť dá, kovové veci putujú do zberných surovín. Drevené zariadenie spália. Je to aj naturelom - žijú pre prítomnosť, majú oslabenú schopnosť uvedomiť si následky svojich činov. Štyridsať rokov ich podplácal socialistický štát, neschopný riešiť rómsku problematiku. V trhovom prostredí sa mnohí ocitli bez návykov, neschopní zapojiť sa do reálneho života a bez nádeje získať prácu. V Rimavskosobotskom okrese je vyše tridsaťpercentná nezamestnanosť. Nedá sa pochybovať o tom, že je dosť Rómov, ktorí vedia a chcú pracovať. Ale fakt, že zamestnávatelia zoberú na uvoľnené miesto radšej bieleho, asi nemožno vo všetkých prípadoch pripisovať rasizmu. Priateľ, podnikateľ z východu, kde majú rovnaké problémy, na stavbe zamestnával veľa skvelých a spoľahlivých rómskych robotníkov. Ale rovnako veľa bolo takých, čo poctivo pracovali, iba kým dostali výplatu. Potom zmizli na pár dní užívať si. "A ako mám pri novom zamestnancovi vedieť, aký je? Na to miesto sa hlási aj dosť bielych. S nimi také problémy nemám."

Detské hry

Deti nás berú za posledný, najúbohejší panelák. Za domom, rovno pod oknami, je smetisko. "Takéto veľké patkáňe (potkany) sem chodia," hovorí malý chlapec a rukami ukazuje rozmer mačky. "To je špina, čo? Len natreť na chleba," žartuje. Sklá vo vchodových dverách sú vybité, vchody vyzerajú ako z demoličnej zóny postapokalyptického filmu. Chlapci sa vo dverách hrajú s mrežou od postele. Vyzerajú ako v klietke. Tento dom bol pred siedmimi rokmi kompletne zrenovovaný, ako nový.

Nechávam sa obmäkčiť poslednýkrát. Vchádzam do obchodu, aby som deckám kúpil malinovku. Vyrušil som dve rómske predavačky pofajčievajúce pri pulte. Výber tovaru je ako v roku 1975 a ešte k tomu v Sovietskom zväze. Viac aj tak netreba. Nepočúvam výkriky - ujo, čokoládku, ujo, cukríky, ujo, prosím, salámu. Odovzdávam dvojlitrovú fľašu nejakej koly deťom a s fotografom doslovne unikáme k autu, kde nás deti obstúpili v poslednej zúfalej snahe vyžobrať ešte nejaké peniaze. Fotograf našťastie našiel balík cukríkov, ktorý hodil do pľacu a prilákal ich pozornosť. Vďaka tomu si môžeme relatívne nerušene sadnúť do auta a ujsť.

Keď chceš niekomu pomôcť, nedaj mu rybu, ale nauč ho ryby loviť, hovorí príslovie. Ako však z týchto detí urobiť rybárov? To podľa všetkého nikto nevie. Je to uzavretý kruh. Čiernym mestom rezonuje tmavá struna beznádeje. Žiadna budúcnosť. V žalúdku sa usídlil čudný pocit, ktorý sa nám podarí trochu rozpustiť až vo vľúdnom centre mesta. Na peknom štvorcovom rimavskosobotskom námestí sa rozprávame s miestnymi. Pán v stredných rokoch je zhovorčivý. Tu sú ľudia voči Rómom dosť tolerantní, lebo tu žijú od nepamäti. Nie je tu ani nejaká extrémna rómska zločinnosť. A na druhej strane, v meste nie sú skínske skupiny, takže žiadne nepokoje nezaregistrovali. Bohatší Rómovia sa každý deň zhromaždia na námestí na svojom rohu, porozprávajú sa a idú po svojom. "Poznám učiteľku, čo učila v Čiernom meste na škole. Raz deťom doniesla pomôcky, aby ich naučila základné potraviny. Fazuľky, hrášky, šošovicu, makaróny, kolienka a tak. Deti to všetko pojedli surové."

Trojizbový byt za stovku

Mesto pred časom odpredalo byty obyvateľom za symbolickú korunu na meter štvorcový. Trojizbový byt sa dal kúpiť do stovky. Na "sídliskovom námestí" sme sa stretli aj s hlučnými názormi, že sa mesto odpredajom bytov zbavilo zodpovednosti a že zle urobili, že si ich kúpili. "Nikoho sme k ničomu nenútili a mesto sa zodpovednosti nezbavilo, veď sme pri predajoch bytov odpísali vyše sedem a pol milióna korún dlžôb, ktoré sme mohli vymáhať aj súdnou cestou. Mnohí sa odpredaja dožadovali - keď to budú naše byty, budeme sa o ne starať. A takto to vyzerá. Pred rokom a pol sa vytvorilo spoločenstvo vlastníkov bytov," hovorí Štefan Baláž, vedúci oddelenia kultúry, sociálnych vecí a zdravotníctva. "Každý vlastník by mal odvádzať poplatky. Ale s neplatičmi je problém."

Nedá sa pochybovať o tom, že tu žijú aj ľudia, ktorí chcú žiť kultúrne, ale táto situácia vraj niektorým aj vyhovuje. Tí, čo platia, majú zasa problém, kam idú ich peniaze. Fakt je ten, že pár korún, čo je na fonde opráv, pochádza od mesta za posledné byty v poslednej bytovke, ktoré ešte neprešli do osobného vlastníctva. Za to sa nedá opraviť nič. Ak by sa malo dať sídlisko do pôvodného stavu, chcelo by to podľa stavbárov viac ako sto miliónov.

"Žiaľ, elektrinu majú nelegálne, neviem, dokedy to budú elektrárne trpieť. Veď si ňou v zime aj kúria a to si nemôžete dovoliť ani vy, ani ja. Ústredné kúrenie nemajú, už vlani spoločnosť Energobyt odpojila kúrenie - kvôli dlžobe 600-tisíc odstavili kotolňu. V zime začali devastovať les a aj keď lesný závod v Rimavskej Sobote tam má strážcu, nepomohlo."

Dlžoba voči Stredoslovenskej vodárenskej spoločnosti bola 3,6 milióna, tak vodári odstavili aj vodu - minulý rok teplú, tento rok aj studenú. "Primátor sa ich snažil presvedčiť, že vodu potrebujú. Žiaľ, nepodarilo sa. Situáciu sme vyriešili tak, že sme dali v máji jeden hydrant, ktorý platí mesto. Aspoň takto majú pitnú vodu. Dovtedy boli bežne faktúry až do 390-tisíc korún, prvá faktúra za hydrant bola 13 500 korún. Mnohí si myslia, že sa prestali umývať, ale oni hovoria - my si svoje deti umývame, nežijeme v jaskyniach."

Ďalšia sekera je voči elektrárňam, okolo 12 miliónov. Elektrárne sú ich vraj ochotné riešiť, nedávajú podmienku, že kým sa dlhy nezaplatia, elektrinu nespustia. "Vízia je taká, že kto si elektrinu platiť bude, tomu ju zapoja," hovorí Štefan Baláž.

Dostávame sa k problému nedokončeného hygienického centra. "Predchádzajúci správca sídliska vypracoval projekt hygienického zariadenia s práčovňou, žehliarňou a sprchami. Ministerstvo dalo na to 1,2 milióna. Žiaľ, veľa sa toho neurobilo. V druhej etape chceme požiadať o grant na dokončenie. Mala by tam byť aj dielňa, kde by sa vyrábali košíky, metly a podobne, aby sme mohli niektorých zamestnať. Na všetko sú potrebné peniaze, samosprávy majú problém, a my nie sme výnimka. Máme aj iné investície. Mesto si je vedomé, v akom stave je sídlisko na Dúžavskej ceste. Pomáhame, snažíme sa, ale aj od nich čakáme väčšiu iniciatívu. Najmä od tých vzdelanejších."

Škola

So zmiešanými pocitmi sa opäť vyberáme do Čierneho mesta, pozrieť sa na školu. Je to iný svet. Všade je čisto, interiér ničím nepripomína to, čo je vonku. Veľa Rómov napriek problémom s vodou dokáže svoje deti opatriť. Riaditeľňa a zborovňa sú zariadené novým nábytkom.

Štvorročná maďarská škola je spojená so škôlkou. Chodí do nej 113 žiakov, v škôlke je vyše 50. Deti učí sedem učiteľov, sú tu aj asistenti učiteľov, ktorí komunikujú s rodičmi, ak je problém, prídu za nimi a snažia sa ho vyriešiť. Pomáha to aj pri dochádzke. Ak dieťa zabudne prísť do školy a rodičia si to nevšimnú.

Čo potom? "Od piateho ročníka chodia do školy alebo do osobitnej školy v meste," hovorí riaditeľ Karol Vasköi. Väčšina ide do osobitnej. Podmienky nepustia, ak sa aj nájde talent, nemá šancu vyrásť.

Škola a škôlka majú vlastnú vodu a elektrinu, ale pokútne naťahovanie káblov do bytov robí problémy. Karol Vasköi spomína, že raz sa odpálilo vedenie v škole, lebo sa doň dostalo vyššie napätie. A inokedy zasa mali len 110 voltov. Rodičia so školou komunikujú. Spravidla tak, že chodia a sťažujú sa, čo sa im nepáči.

Deti sú ako všetky deti, možno temperamentnejšie, extrovertnejšie, väčšina z nich ukrýva v sebe komika. Sú čisto oblečené, v triede sa hlásia odušu a hlavne do objektívu fotoaparátu. V malej miestnosti sú počítače, ktoré škola dostala v rámci projektu Infovek. Zapínajú ich dychtivo ako rovesníci na celom svete. Idú sa zahrať, kresliť si v kresliacom programe. Premýšľam, koľko z týchto pekných deciek by bolo hudobníkmi, manekýnkami, tanečníkmi, spevákmi. Keby nebolo okolia. Deti tu vyrastajú "tímovo" a samozrejme sa učia od dospelých a starších kamarátov. Nevedia rozlišovať, čo je dobré a čo zlé. A toho zlého je viac. Nevedia ani to, čo vedeli ich rodičia a starší súrodenci - mnohí sú vyučení za murárov či remeselníkov.

Deti sú naša nádej - táto otrepaná fráza sa hovorí stáročia. V Čiernom meste má príchuť trpkej irónie.

Škôlka

V škôlke majú deti práve popoludňajší oddych, ale nezdá sa, že by sa im chcelo spať. "Ony zaspia, práve som im prečítala rozprávku," hovorí učiteľka. Pracuje tu devätnásť rokov a do Čierneho mesta chodí ako domov. "Nechcem sa chváliť, ale od nás dostanú lásku a naučia sa dobré veci." Vychovávateľky s nimi hovoria aj po slovensky, aby si zvykli. "Ale keď idú domov, zabudnú všetko. Alebo cez prázdniny."

Deti sa tešia vzruchu, šaškujú a rozkošnícky sa váľajú v čistých postieľkach.

Učiteľka si spomína, aké to bolo, keď predtým robila v škôlke, kde chodili hlavne deti dedinských Rómov. Boli prispôsobivejší a oveľa viac pomáhali. Ale teraz majú aj viac starostí ako za socializmu. Niektorí chodia pracovať do zahraničia. Zrejme odtiaľ pochádzajú tie satelitné antény, ktoré vidno na niektorých domoch. "Deti máme zlaté, dobré, aj keď niekedy plačú za mamou. Dá sa s nimi pracovať." Problémy sú skôr s rodičmi. "Väčšinu z nich som učila. Ale keď majú zlú náladu, tak som všetko možné, len nie pani učiteľka. Keď nemajú peniaze, robia krik. Keď vypli elektrinu a vodu, hneď sme boli na vine my. Ale myslím, že aj oni robili chybu, že neplatili."

Pýtame sa, či je škôlka zadarmo. Nie je. Sú aj takí, čo platia plnú sumu - 660 korún mesačne, ľudia v hmotnej núdzi platia 160 korún a zvyšok dopláca štát. Niektorí chodia na obed domov a rodičia platia iba desiatu a olovrant.

Spomíname si na nahnevanú obyvateľku, ktorá by dožičila učiteľkám vši a svrab. "Deti pravidelne pozeráme a ak nájdeme vši, upozorníme rodičov. Ale tak, aby to druhí rodičia nepočuli, nech sa nehanbia. Zvykneme ich tu mať, hlavne keď sa začne jeseň, v októbri. Možno je to vlhkom. Ale prežijeme, každý školský rok sme zatiaľ prežili. Ja už by som mohla napísať knihu."

V teréne

V objekte materskej škôlky má kanceláriu nová terénna komunitná pracovníčka Anna Gembická. Má troch asistentov, obyvateľov sídliska. Bývalá riaditeľka materskej školy tu robí už druhý mesiac, chce rozbehnúť krúžky, kurzy a osožné aktivity po vyučovaní.

"Keď som bola prvýkrát v byte, plakala som, bol to hrozný pohľad. Ale sú aj byty, kde aj v týchto podmienkach dokážu vytvoriť kultúrne bývanie." Obyvatelia si už na terénnych pracovníkov zvykli, majú k nim dôveru, napokon, sú medzi nimi aj ich ľudia. "Konflikty s nimi nemáme, treba ich vedieť počúvať. Vypisujeme im žiadosti, nabádame na hygienu. Snažíme sa im pomôcť, povzbudiť ich. Veľa sa toho urobiť nedá."

o o o

Výlet do Čierneho mesta ducha nepovznáša. Na internetových fórach sa ozývajú aj "spravodlivé" riešenia typu - nech si zjedia, čo si navarili. Nejde to. Problém je príliš rozvetvený. A nad všetkými ostatnými otázkami trčia dve najdôležitejšie - ako a kde na to vziať.

FOTO SME - PAVOL FUNTÁL

Elektrinu oficiálne na Dúžavskej ceste odstavili. Obyvatelia si pokútne naťahali káble z rozvodnej skrine. K úrazu zatiaľ nedošlo.

Na sídlisku je iba jeden hydrant a ľudia si nosia vodu vo fľašiach a vedrách. Napriek tomu si niektorí dokážu udržať byty v čistote a dokonca "prať" na chodníku koberce.

Škola dostala v rámci projektu Infovek počítače a prístup na internet. V pozadí riaditeľ Karol Vasköi.

Koľko budúcich hudobníkov, tanečníčok, speváčok by mohlo byť v tejto triede? Talent má však na sídlisku Dúžavská cesta iba minimálnu šancu.

Učiteľky v materskej škôlke sa snažia dať deťom lásku a naučiť ich dobré veci. Problémy sú skôr s ich rodičmi.

V "Čiernom meste" vypli kúrenie už dávno. Takmer v každom byte sú kachle. V nich spaľujú všetko čo sa dá, hlavne drevo, nakradnuté z lesa.

Posledný panelák na sídlisku Dúžavská cesta. Pod oknami je smetisko, po ktorom pobiehajú veľké potkany.