Posledný augustový deň oslávila spisovateľka ELEONÓRA GAŠPAROVÁ osemdesiate narodeniny. Hoci kvôli chorým očiam už prestala písať a kvôli boľavým nohám nevychádza z bytu, formuluje jasne a precízne, má prehľad a vyhranené názory na slovenskú detskú literatúru, ktorú celý život spoluvytvárala a ktorá ju ani teraz neprestala zaujímať. Zišli sme sa v izbe, kde ešte rozvoniavali kytice, čo dostala k jubileu, a listovali knižkami, ktoré som ako dieťa čítavala. Najradšej Fontánu pre Zuzanu, ktorá patrila v mojej dievčenskej knižnici k najohmatanejším ešte dávno predtým, než ju spopularizoval Rapošov film. A ktorú dodnes čítajú mladé dievčatá, hoci prvý raz vyšla pred tridsiatimi štyrmi rokmi.

Ako sa máte?

Snažím sa zachovať si nadhľad nad minulosťou aj prítomnosťou, môj pohybový handicap mi v tom našťastie nebráni.

Máte ešte chuť písať?

Skôr spomínam, premietam si rozličné životné obdobia. Zvažujem, čo som mohla urobiť inak, čo som mala napísať, no dala prednosť inému. Jednoducho bilancujem. A súčasťou bilancie je aj písanie spomienok, ku ktorému sa vraciam aspoň čas od času.

Čo ste podľa vás prepásli?

Novelu Sklená stena. Mala byť o mojom synovi, sklárskom výtvarníkovi. Chcela som písať o jeho začiatkoch, zachytiť vývoj umelca. Rozmýšľala som o nej po šesťdesiatke, no ochoreli mi oči. Dlho som bola v nemocnici, dodnes mám problémy. Preľakla som sa, že môžem prísť o zrak a nebudem môcť čítať, takže som škrtla všetky tvorivé plány. Pritom knižku som už mala dopoly rozpracovanú. Mala to byť moja prvá novela pre dospelých čitateľov.

Váš syn podľahol ťažkej chorobe. Vy ste ho doopatrovali. Nemali ste ani vtedy nutkanie, vrátiť sa ku knihe o jeho živote, vypísať sa z bolesti?

Nedalo sa, stále tu boli tie choré oči.

Detstvo vašich synov je však zvečnené vo viacerých knižkách. Hneď vaša prvotina, Jurkove obrázky, dostala meno podľa mladšieho z nich a je o jeho škôlkarských zážitkoch. Pracovali ste vtedy ako redaktorka v Mladých letách.

Kedy ste sama začali písať?

Podobne ako mnoho iných autorov, začala som písaním poviedok, ktoré boli uverejňované v detských časopisoch. V druhej polovici päťdesiatych rokov sme v redakcii Mladých liet rozmýšľali, ako získať ďalších autorov pre pôvodnú tvorbu. Do redakcie prišiel pracovať mladý Ľubo Feldek a ten dostal nápad usporiadať súťaž na leporelá. Na ministerstve školstva nápad prijali a vypísali súťaž ako anonymnú, čo nám dodalo odvahy a dohodli sme sa, že sa jej zúčastníme aj my. On napísal dnes už slávnu Hru pre tvoje modré oči a ja krátke poviedky zo života škôlkara. Prišlo množstvo rukopisov a porota ocenila okrem iného aj Jurkove obrázky aj Hru pre tvoje modré oči. Všetky ocenené rukopisy vyšli knižne. No a potom ako Juro rástol, pridávala som ďalšie postrehy z jeho života a pokračovala v písaní.

Napísali ste niekoľko kníh o chlapcoch, ja vás však vnímam ako autorku dievčenských románov, na ktorých som vyrastala. Ako sa mama dvoch synov, ktorí jej boli trvalou inšpiráciou, dostala k písaniu pre dievčatá?

Začala som o tom rozmýšľať, keď v šesťdesiatom treťom napísala Klára Jarunková Jedinú o svojej dcére Danke. Aj ja som mala naliehavé témy z vlastného študentského života. Chodila som vtedy do spevokolu, kde mi odporučili, aby som išla študovať spev. Nakoniec som sa však prihlásila na filozofickú fakultu a spev študovala iba externe. No po rokoch som sa vrátila k tejto téme, ako som v mladosti niečo chcela, ako som sa s túžbou spievať vyrovnávala ja, ale aj moje spolužiačky. A vznikla kniha Spievajúce drevo Helena.

Nikdy ste neoľutovali, že ste zo spevu vycúvali?

Nie. Videla som, že moje spolužiačky, rodené speváčky, vedeli nielen spievať, ale aj predať svoj hlas, zjav. Ja som bola vždy skôr utiahnutá a vedela som, že to neprekonám.

Vašou najznámejšou knižkou je Fontána pre Zuzanu. Spomeniete si ešte, ako sa zrodila Zuzana?

V sedemdesiatych rokoch sme sa presťahovali na Mýtnu ulicu v Bratislave, kde vtedy vzniklo nové sídlisko. Uprostred bol veľký dvor s fontánou, lenže nikdy v nej nebola voda. Aj tak sa pri nej ľudia začali stretávať, najmä tínedžeri. Občas som tam zašla a premýšľala o sídlisku, o ľuďoch, ktorí v ňom žijú a prečo fontána neplní svoju funkciu. A vymyslela som si Zuzanu a Jezola, ktorý je do nej zaľúbený a rozhodne sa kvôli svojej láske fontánu oživiť.

Ako ste prijali film, ktorý vznikol zhruba po desiatich rokoch?

Knižku objavila Alta Vášová, ktorá vtedy pracovala ako filmová dramaturgička. Jedného dňa mi zavolala, že si ju prečítala a rada by ju navrhla na filmové spracovanie. Či by som súhlasila. Nemala som čo rozmýšľať, bola som veľmi rada. Ani sa mi o čomsi takom nesnívalo, veď vtedy celovečerných filmov o mládeži na prahu dospelosti bolo veľmi málo.

Ako ste znášali, keď filmový príbeh začal žiť vlastným životom a vy, hoci ste Zuzanu stvorili, ste na to nemali žiaden dosah?

Čítala som až hotový scenár. Akceptovala som, že tvorcovia niektoré motívy spracovali po svojom. Boli to vtedy tridsiatnici, ktorí veľmi túžili mať svoj film. Prvý film pre mládež, kde by sa uplatnila ich generácia. Nechodila som sa dívať ani na nakrúcanie, hoci režisér ma pozval. Rešpektovala som, že kniha je moja a film je ich.

Ako ste boli spokojná s výsledkom?

Film už dopredu sprevádzala na vtedajšie pomery mimoriadna reklama. Veľmi ma to znepokojovalo, lebo som mala problémy už s knižkou, ktorá v jednom roku dostala hneď dve ceny. Bola som zamestnaná ako redaktorka a mala na starosti cudzie rukopisy. Boli medzi nimi výborné, ale aj slabé a, bohužiaľ, tie som musela vracať a získala som tak dosť nepriateľov. Bála som sa, že si povedia, tak má oceňovanú knižku a teraz ešte aj film! Na knižku sa už vrhnúť nemohli, ale na film áno. Radšej som ani nešla na bombastickú premiéru v bratislavskom amfiteátri, aby niekto nemohol povedať, že som sa tam išla predvádzať. Pozrela som si ho na novinárskej predpremiére a potom sama v kine.

A váš názor?

Bola som pomerne spokojná. Tešila som sa najmä z pesničiek, lebo niektoré boli naozaj dobré. Film však mal úspech, predali sa dva milióny lístkov, čo bol rekord. Ale prečo? Jednak, niekoľko rokov dozadu takýto slovenský film pre mládež nevznikol, no najmä, Rapoš mal šťastnú ruku pri výbere hlavných predstaviteľov a angažovaní Vaša Patejdla ako autora hudby.

Čo priniesol úspech sfilmovanej Zuzany vám?

Nie som typ, ktorý si povie, tak toto sa podarilo a ďalšia knižka bude ešte lepšia. Naopak, padla na mňa úzkosť, aké budú ďalšie knižky a vôbec prijímanie mojej tvorby, lebo úspech sa neodpúšťa. Daň zaň môže byť veľmi krutá, to som zažila veľa ráz. Takže, z úspechu filmu som sa tešila, to áno, ale moju ďalšiu autorskú dráhu neovplyvnil.

Dušan Rapoš nakrútil ešte ďalšie pokračovania Fontány pre Zuzanu, ktoré však už s vašou knižkou nemali nič spoločného.

O tom som vôbec nevedela. O ich príprave som sa dozvedela až z tlače. Ale už sa k tomu nechcem vracať.

Čítate ešte aj dnes súčasnú literatúru pre deti?

Málo, pretože na Slovensku sa píšu väčšinou rozprávky, a tie som ja nikdy nepísala. Mňa vždy zaujímal príbeh, súčasný mladý človek, predstavovala som si, aký je a čo z neho bude. Keby niekto napísal dobrú príbehovú knižku pre mládež, určite by som ju prečítala, lebo sledujem, čo sa vydáva.

Keď ste sama pracovali vo vydavateľstve, bolo to lepšie?

Aj v minulosti sa písalo málo dobrých príbehov, ale tie najlepšie zostali. Psychológia a príbeh, najmä to priniesli šesťdesiate roky v mládežníckej literatúre. Začali sme premýšľať o deťoch a mládeži v nových kontextoch s dôrazom na ich individualitu a osobnosť. Jarunková priniesla Jedinú a Brata Mlčanlivého Vlka, Ďuríčková Majku Tárajku, Blažková Môjho skvelého brata Robinsona, Šikula Prázdniny so strýkom Rafaelom, Feldek Modrú knihu rozprávok... Rozbehlo sa to a takáto silná generačná vlna sa už viac neobjavila. Prišli ďalší výborní autori, ale ako generácia už nedosiahli takú silu a presvedčivosť.

O šesťdesiatych rokoch sa s uznaním hovorí nielen v literatúre, ale aj v divadle, populárnej hudbe. Prečo bol podľa vás vtedy taký tvorivý boom?

Vyplynulo to z dobového nadšenia, politického uvoľnenia. Keď Jarunková alebo Blažková napísali skvelé knižky, ktoré sa vysoko hodnotili ako novátorské, prišli ďalší, mladšia generácia autorov ako Navrátil, Šrámková, Sliacky, Dobiáš... Neprichádzali s plagiátmi, ale s knihami, v ktorých vlastnou optikou skúmali život mladej generácie.

Vás v písaní inšpirovala rodina. Aj vy ste, naopak, inšpirovali manžela - výtvarníka? Ste jeho múzou? Na stene vidím váš portrét.

Bol síce aj portrétista, no maľoval ma iba zriedka. Sústredil sa viac na krajinomaľbu a zátišia. Ten obraz namaľoval iba pred desiatimi rokmi. Keď som mala sedemdesiat, dal mi portrét, kde si predstavuje, ako som vyzerala ako šestnásťročná.

Ktorý svet bol pre vás zaujímavejší - výtvarníkov alebo spisovateľov?

Výtvarnícky bol iba doplňujúci. Chodila som na výstavy, aby som vedela, ako sa vyvíja výtvarná sféra na Slovensku, ale mojím svetom boli knihy.

Mali ste medzi spisovateľkami priateľku?

Najbližšia mi bola Mária Duríčková. Roky sme spolu robili vo vydavateľstve a veľmi som si vážila aj jej tvorbu. Mala prekrásny jazyk a bola na seba veľmi prísna. V šesťdesiatych rokov napísala Majku Tárajku, ktorú dodnes považujem za jednu z najlepších knižiek v slovenskej detskej literatúre. Je výborne napísaná, s ľahkosťou, hoci ide o vážny problém chromého dievčatka, ktoré bojuje, aby bolo ako iné deti.

Pred pár dňami ste oslávili osemdesiate narodeniny. Na čo sa teraz tešíte?

Že si ešte prečítam knižku o súčasnej mládeži, ktorá ma uspokojí, ako ma uspokojili knižky šesťdesiatych rokov.

FOTO SME - PAVOL MAJER a archív E. G.