Tomáš Vorel. Člen divadla Sklep a filmový režisér (Rychlé šípy, Kamenný most, Pražská pětka, Cesta z města). FOTO - ČTK
Škriatok mu behá po rozume už niekoľko rokov. Raz ho vidí ako démona Karlovho mosta (vo filme Kamenný most), inokedy z neho urobí symbol komunizmu (v Pražskej pětke). Teraz mu dal konkrétnu podobu, typicky rozprávkovú a prisúdil mu dôležitú úlohu vo svojom najnovšom filme Škriatok. TOMÁŠ VOREL v nej rozpráva o rodine, ktorá prišla bývať z dediny do mesta a ktorá by asi skončila veľmi zle, keby nebolo tohto škriatka.
Nebude to možno jeho najúspešnejší film, v humore už zvykol byť aj výstižnejší a citlivejší, aspoň sa však pri ňom vybláznil, pokúsil sa o oživenie českej grotesky a urobil niečo svojské, ako je on sám. Na slovenskej premiére filmu si našiel čas aj na rozhovor pre SME.
Vo vašom filme je rozpoznateľné úsilie vrátiť sa do detstva. Ako sa k nemu hľadá cesta späť?
"Unikám z civilizácie. Vyhýbam sa ľuďom, chodím do lesa, varím si na ohni, pozerám na motýľov, behám nahý, tancujem. Nestačím čítať ani hovoriť, a darí sa mi tak dostať na začiatok svojej existencie. No a kamarátim sa s deťmi. V takom prostredí z vás naraz všetko odpadne - tie nánosy a tie programy, do ktorých sa vás stále niekto snaží dostať. Všetci si myslia, že sú dobré, ale ony sú väčšinou blbé."
Bojujete tak zároveň za vlastnú normálnosť?
"Áno. Najprv to vyzerá ako nenormálnosť. Tí, čo sa zdajú nenormálni, však nakoniec vyznejú ako najnormálnejší. Lebo tí, čo sú akože normálni, si len mechanicky osvojujú všetky hlúpe nápady. Viete, čo je úplne najhorším vynálezom? Stolička."
Čo vám na nej prekáža?
"Kvôli nej ma bolí chrbát. Chodím stále ohnutý. Celý život som totiž presedel - v škole, krčme, za počítačom, v aute, v kine. Keď je človek bez pohybu, celé telo sa mu zablokuje. To žiadne zviera nerobí. Ale nikomu nenapadne, že sedieť je nezdravé. Stolička, to je presne ten program. Preto chodím radšej tam, kde môžem ležať, doma mám nafukovaciu loptu, na ktorej sa môžem pohojdávať."
So Škriatkom ste sa pustili do grotesky, priamočiareho žánru - tiež ste sa tým chceli zbaviť nejakého programu? Filmárskych nánosov, ktoré priniesol rozvoj techniky?
"Vždy ma tiahlo ku groteske. Fascinovala ma svojou jednoduchosťou, že v nej príbeh funguje aj bez toho, aby sa pri tom hovorilo. Aj dieťa, keď sa narodí, len zakričí, zvyšok svojej existencie vyjadruje pohybom. O pohybe je život, slová sú iba doplnkom. Sám som sa preto venoval pantomíme, chodil som sa pozerať na Bolka Polívku, miloval som Chaplina, Laurela a Hardyho."
Nezdá sa vám riskantné, že sa v tom zjednodušení čosi stratí, čosi príliš veľké?
"Viem, že je to riziko, ale ja riskujem rád. Na hercoch som videl, že sa boja, aj producenti vraveli, že na film nikto nebude chodiť. Prišlo však 120-tisíc divákov, a to na grotesku zas nie je tak málo. Považujem za úspech, že ten odkaz odčítali. Chce to len väčšiu pozornosť a otvorene vnímať. Pri groteske nemôžete zavrieť oči a na chvíľu len počúvať."
A čo na grotesku potrebuje režisér?
"Aj ja som musel byť vnímavejší. Vidieť a postrehnúť veci, a potom ich bez slov nejako vystihnúť, to treba trénovať. Za desať rokov na javisku som sa niečo naučil. A herci cítili, že to nie je umelo vymyslené. Bavilo ich hýbať sa bez slov, hrali sa, blbli, stále vymýšľali nové verzie. Až som sa bál, aby z toho nebol cirkus. V českých filmoch sa totiž stáva, že herci hrajú až príliš."
Bolo ťažké udržať medzi nimi pracovnú disciplínu?
"To nie, vedel som, že sa to s nimi nakoniec skončí dobre.Vybral som si výrazných, expresívnych ľudí. Kritériom bolo, aby mali dobré oči, srdce a boli rovnako naladení ako ja."
Často obsadzujete svojich obľúbených hercov - Tomáša Hanáka, Evu Holubovú, Bolka Polívku. Nebojíte sa, že sa ich postavy začnú v očiach divákov zlievať?
"No, to nechám na kritikov a divákov. Veď ukáže čas."
Spomínali ste, že herci nemajú čas venovať sa svojej úlohe ešte pred nakrúcaním. Čo s tým chcete robiť?
"To musí riešiť minister Jandák. Nech dá na český film peniaze, inak zostaneme žobráci. Poviem vám príhodu. Šli sme s Jirkom Macháčkom a Polívkom po bitúnku a vravím im: Fakt ma štvete. Ja sem chodím pol roka a píšem tu scenár. Vy ste sem neprišli ani raz, aby ste spoznali prácu mäsiarov, a vedeli, ako to hrať. Taký Robert de Niro by sem chodil dva roky a až potom by sa odvážil tú úlohu vziať! A Macháček mi na to: Ale de Niro má iný honorár. Musel som mu dať za pravdu."
Naozaj to ovplyvnilo výsledok?
"Ja viem, aké by to mohlo byť. Ale možno, že by to bolo príliš dokonalé. Možno, že to kúzlo českých filmov je práve v tom, že sú mierne amatérske a americky nedokonalé."
Na výtvarnosti vášho filmu pracoval renomovaný umelec Jaroslav Róna. Niektorí vravia, že je to tak akurátne uletený človek.
"To hej, to je blázon."
Ťažko sa vám hľadajú spolupracovníci s bohatou fantáziou?
"Mne chodia stále do cesty, skôr mám problém byť na chvíľu v pokoji. Vždy som si myslel, aký som blázon, ale stretávam ešte väčších bláznov. A som rád."
