Veľký Henry, ktorý sa napriek blížiacej osemdesiatke teší stále dobrému zdraviu a vydáva knižku za knižkou, napokon nedokázal prelomiť tlak novinárov, právnikov a mimovládnych organizácií, a tak sa dvadsaťtisíc stránok prepisov jeho telefonických rozhovorov stáva verejným majetkom.
Lišiacky však dokázal aj v tomto prípade uplatniť povestnú zákulisnú hru. Národný archív dostal v týchto dňoch jeho konverzáciu z čias, keď pracoval pre Richarda Nixona „iba“ ako jeho top poradca pre zahraničnú politiku. Neskôr sa stal jeho ministrom zahraničia. Na záznamy z tých čias si ale ešte musíme počkať.
Najvyšší súd rozhodol, že prepisy z rokov 1973 až 1977, keď ministroval, sa tiež stanú verejnými. Ale za podmienok, ktoré si vopred určil Kissinger: stane sa tak až päť rokov po jeho smrti a päť rokov po smrti všetkých tých, s ktorými viedol často nočné a spravidla veľmi dlhé telefonické diskusie.
Kissinger si celé štvrťstoročie dokázal strážiť tajomstvo a tým aj metódu diplomatického umenia. Nedávno sa ešte vyjadril, že väčšinu toho, čo je na páskach, môže každý záujemca nájsť v iných dokumentoch. Je však jasné, že sa to nedá porovnávať s prepismi originálnych rozhovorov s Leonidom Brežnevom či Mao Ce-tungom.
Amerika sa tak už včera napríklad dozvedela, že Kissinger považoval neskoršieho prezidenta Georgea Busha seniora za „príliš mäkkého a primálo rafinovaného“ na tajnú misiu do Číny. „Bush by bol príliš slabý,“ povedal Kissinger v roku 1971 do telefónu Nixonovi.
Omnoho viac sa Američania dozvedia o rok. Vtedy by mali totiž skončiť so skúmaním jeho telefonátov vedci.
Kissinger si svoje pásky a dokumenty prísne strážil. Svoje tajnosti ale vedel šikovne prepísať do knihy Dejiny diplomacie. Mnohí historici však majú dojem, že do kníh vyberal najmä také časti a pasáže rozhovorov, aby sa ukázal v najlepšom svetle.