Je to o láske. Produkcia Čajkovského Eugena Onegina, ktorá bude mať v piatok a sobotu premiéru v Opere Slovenského národného divadla, je dramaticky, radikálne, vášnivo o tom, ako sa minuli osudy dvoch krásnych, inteligentných ľudí. Jeden z najznámejších príbehov sveta prišiel do Bratislavy naštudovať PETER KONWITSCHNY, renomovaný nemecký režisér, ktorého interpretácie Wagnera či Verdiho sú vždy malým škandálom.

Všetky recenzie či články vás označujú za kontroverzného, extrémneho až heretického režiséra. Čo je pre vás sväté?

Posvätná je pre mňa láska a život, ale aj pravda diela, ktorú inscenujem. Najdôležitejšia je láska, nielen medzi mužom a ženou, ale aj medzi inými bytosťami. Bez lásky neexistuje život. Túto základnú tézu razí aj Richard Wagner - buď vlastníctvo a moc alebo život.

Prečo hľadáte pravdu v divadle, ktoré je jednou obrovskou ilúziou?

Režisérom som sa stal náhodou. Medzičasom som však pochopil, že je to veľké privilégium, psychoterapeutická práca.

Vo svojich prácach ste veľmi kritický voči západnej kultúre. Je dobré bojovať voči jej pokrytectvu práve operou - jedným z najoficiálnejších, najsnobskejších žánrov vysokého umenia?

Je to protiklad, ale ja neviem nič iné robiť. Keď inscenujem opery, snažím sa aspoň neklamať. Keď je opera len krásne zaspievaná a speváci sú v krásnych kostýmoch, to ešte neznamená, že je divákovi pretlmočené aj jej posolstvo. Takýto idealizujúci prístup k inscenovaniu považujem až za asociálny.

O čom teda v skutočnosti rozprávajú operné diela?

O všetkých tých šialených veciach, ktoré si v rámci civilizácie navzájom robíme. Ak sa mi ich podarí trochu objasniť, mám dobrý pocit.

Chcú však ľudia túto pravdu počuť? Vašu Čardášovú princeznú ste umiestnili do zákopov 1. svetovej vojny, v ktorých sa bojovalo, keď dielo vznikalo. Diváci v Drážďanoch však takúto pravdu odmietli, z premiéry v roku 1999 časť odišla a inscenácia bola neskôr z repertoáru stiahnutá.

Námaha nie je nikdy zbytočná, niektorí túto koncepciu aj prijali. Nechcem vždy len dávať na to, čo ľudia povedia. Picasso by takto nedokončil jediný obraz.

Nekalkulujete trochu so škandálom ako pridanou hodnotou vašich produkcií?

Reakciu diváka nemôžem nikdy dopredu vedieť. Ale využijem ju, prirodzene.

Nemecké činoherné divadlo je veľmi otvorené, často až drsné. V opere môže narobiť rozruch i pohodená vreckovka. Cítite rozdiel medzi konvenciami jedného i druhého žánru?

Áno. Je pre mňa problémom, že operné publikum je takou uzavretou spoločnosťou.

Ako vnímate veľké prestížne kultúrne udalosti, napríklad otváranie festivalov či premiéry, na ktoré sa nikto okrem sponzorov a celebrít nedostane?

Považujem to za úpadok kultúry. Umenie sa pri nich stáva len objektom či štafážou. Našťastie, na moje opery prídu aj ľudia, ktorí bežne do opery nechodia, lebo sa im zdajú prihlúpe. Chce to však čas.

Prispôsobujete výber témy podľa toho, či práve robíte v Rusku či v Nemecku? Cítite rozdiel medzi západnou a východnou Európou?

Zohľadňujem to, ale nehrá to veľkú rolu. Francúzsko, Rusko či Slovensko - všetky tieto krajiny sú súčasťou jednej západnej kultúry, rozdiely nie sú až také veľké. Operné príbehy sa týkajú nás všetkých.

Ako vy sám vnímate osud Onegina?

Je to veľmi moderný príbeh. Na konci nie je ani smrť, ale ani utópia. Obidvaja hrdinovia síce žijú, ale ich život je de facto smrťou. Tragédia vzniká iba časovým posunom medzi ich osudmi.

Aká je podľa vás Tatiana?

Tatiana je revolučná žena, ktorá muža sama aktívne osloví. Je hlavnou postavou, záver opery som skoncentroval na ňu.

A Onegin?

Pripadá mi hlúpe, ak je interpretovaný ako samoľúby chlap. Je to typ inteligentného a vzdelaného muža, ktorý má však veľký problém - strach pred skutočnou láskou. Ženy sú schopné povedať: tu som a chcem s tebou žiť. Muži to nedokážu povedať.

V inscenácii pracujete so symbolmi len veľmi decentne. Uprostred scény máte jedinú brezu.

Brezy symbolizujú Rusko, diváci teda očakávajú brezový háj. V našej inscenácii je však breza bez koreňov a vyjadruje bolestné odcudzenie. Celý priestor vyzerá ako čakáreň zo stanice, z ktorej neodchádzajú žiadne vlaky. Je tam harfa, ale po chvíli prestáva hrať a harfistka odchádza z javiska. Život je narušený, celá inscenácia má melancholický výraz.

Pôvodná lipská inscenácia Onegina je z roku 1995. Prehodnotili ste niečo pri jej opätovnom uvedení?

V zásade sa nič nezmenilo, ale v detailoch je to iné. Keďže sú to iní speváci, aj ich motivácie sú trochu pozmenené.