Dimitrij, hrdina filmu My zdes, v Kazachstane. Jarovi Vojtekovi pri filme pomohli strihač Maroš Šlapeta a ako dramaturg Marek Leščák. FOTO - LEON PRODUCTIONS
Stojí to nemálo emociálneho vypätia, pozrieť si film My zdes a v ňom príbeh Dimitrija Krnáča z Kazachstanu. So svojou rodinou sa rozhodol opustiť step, kam boli po vojne presídlení jeho rodičia. Tam pracoval ako kamionista, svoju prácu mal rád a celkom sa mu aj darilo, ale po stálych nájazdoch divokých stepných Kazachov sa jeho dedina začala meniť a pre svoje deti tam už nevidel žiadnu budúcnosť.
Pred režisérom Jarom Vojtekom sa odhalil úplne celý. Nechal zaznamenať a zverejniť svoj trojročný boj (aj ten vnútorný) o nové šťastie. Nedá sa to nebrať osobne, krajinou, ktorú si Dimitrij vybral za svoj druhý domov, je totiž Slovensko. Tu má korene.
Vojteka zavolal na nakrúcanie novinár Andrej Bán - jeho Dimitrij po príchode na Slovensko vyhľadal a prosil o pomoc. "Andrejov tip sa mi zdal hneď zaujímavý, ale že sa do tohto filmu pustím, som sa pevne rozhodol až vtedy, keď som Dimitrija stretol a keď sa na mňa pozrel. Zapôsobil na mňa veľmi ľudsky a čestne," hovorí Vojtek.
Pochopil, že nemá pred sebou utečencov, ale ľudí, ktorí sa chcú vrátiť domov a ktorí sa chcú o nás oprieť, kým nezačnú žiť nový, hoci stále jednoduchý a obyčajný život. "Videl som v tom príbeh ľudskej existencie. Cítil som, že môj film by mohol byť pre nás cestou, možnosťou pochopiť, aké to je, keď sa niekto rozhodne žiť inde. Nevieme si predstaviť to trápenie. Aké je ťažké, nemať presne to, po čom sme túžili, sklamať sa v predstavách, prerezať vzťahy s priateľmi, mať rodičov pochovaných v inej krajine."
Sme zaslepení strachom
Vo filme je zopár záberov, ktoré naznačujú, že naša legislatíva je miestami nezdolateľná a že zvláštnou prekážkou je aj naša nedôvera voči tým, čo sa "len tak" rozhodnú žiť medzi nami. "Kým nevidíme človeka na úplnom kraji existencie, ležať polonahého niekde na zemi, nepomôžeme. Asi sme zaslepení strachom, zostali sme znechutení tým, ako sami žijeme. Sme zmätení, hľadáme sa, a pritom sa z nás vytráca solidarita."
Dimitrij bol celkom viditeľne zaskočený, čakal, že všetko pôjde rýchlejšie a lepšie. Samozrejme, mohli za to aj jeho mierna naivita a idealizmus, ale musel ho mať, aspoň navonok, ak chcel povzbudzovať svoju rodinu, a aj seba. Chvíľami podliehal ťažkej hodine, hneval sa, alebo sa vzdával. Vojtek pri tých krízach bol. "Keď si Dimitrij po čase povedal, že sa chce vrátiť do Kazachstanu, tušil som, že sme blízko k významu filmu. Vedel som, že sa tam niečo stane. Na Dimitrija ťažko doľahlo, že miesto, kde vyrastal, je už úplne zničené. V jazere, ktoré bolo kedysi samá ryba, teraz chytil len jedinú. Videl svoj svet odchádzať. Na Slovensku ešte nemal domov, v Kazachstane ho už nemal."
Bolo to prvýkrát, čo Vojtek robil taký časozberný dokument. Keď začínal, nevedel, ako sa skončí. Cítiť, že sa reality nebál, a uveril, že môže byť pútavá. Bol empatický a vedel vystihnúť, ako budú Dimitrij a jeho rodina v krízových situáciách reagovať. Tým, že zaznamenal všetky možné typy reakcií, jeho filmový príbeh stále dýcha. Je autentický, kameru totiž rodina skoro vôbec nevnímala.
"Spočiatku boli vyplašení, nevedeli, čo sa bude diať, keď sme nabehli s kamerami - okrem mňa ešte kameraman Janko Meliš a režisér Mário Homolka. Boli z toho vystresovaní, preto som už radšej chodil sám. Videl som, že nechápu, prečo nejaký malý čierny blázon okolo nich stále pobehuje. Ale zvykli si. Stále mi pritom hovorili, Jaro príď, ale len tak. Nebudeš nakrúcať, budeme sa iba rozprávať, pôjdeme na ryby."
STV nemá záujem
Isté je, že tak ako každý dokumentarista aj Vojtek musel hľadať hranicu medzi nutnou blízkosťou a nutným odstupom od svojich hrdinov. "Je ťažké nesplývať s postavou, aby som ju videl zvonka, ale ťažké je aj nebyť jej priateľom. Je to tenký ľad, nepoznám recept, ako to vyriešiť. Tá dilema ma prenasleduje od môjho prvého filmu. Nechcel som Dimitrijovi ublížiť tým, že ukážem jeho súkromie, ale vedel som, že som nakrútil hodnotné veci, ktoré treba vidieť. Snažil som sa to s ním riešiť pri strihu. Dimitrij ale uveril, že im ten film môže pomôcť."
Film My zdes bol vybraný do súťaže na festivale v Karlových Varoch, ešte nebol ani hotový, keď sa na naň začala vypytovať Česká televízia. Slovenská televízia si ho ani nepozrela, zatiaľ oň nemá záujem. Jaro Vojtek je tým sklamaný, ale nie prekvapený. Stále sa tam snaží presadiť nové projekty a stále na nejakom pracuje.
"Bolo nespravodlivé nenakrúcať len preto, že nejaký manažment našej tvorbe nepraje. Ľudia potrebujú vidieť dokumenty, potrebujú sa dozvedať a pýtať." Dokument My zdes mu možno na veľa otázok nedal presnú odpovedať, rozhodne mu však odpovedal na otázku, prečo je režisérom.
Utekajte do kina.
