Keď som v domácnosti svojej sesternice v Los Angeles v moderne zariadenej kuchyni zbadala taký obyčajný, biely, dôverne známy kus nábytku, akým je kredenc, začudovala som sa. O tom, že si do Ameriky berie kuchynský kredenc, by som bola vedela. Ten jej kredenček bol však z dielne, ktorej majiteľom je slávny americký herec Robert Redford.

Takže aj Robert Redford, nielen ja... Mňa totiž kredenčeky zaujímali už dávno. Nebola preto náhoda, že som sa zoznámila s človekom, ktorý vyhľadával staré kusy nábytku. Nie starožitné kusy, ale obyčajné ľudové kredence, lavice, kasne. Také, ktoré sa povaľovali v humnách, na povalách, v pivniciach.

Tajomstvá v šuplíkoch

Keď som sa Jozefa Kovácsa z Komárna opýtala, či vie, že má rovnakú záľubu ako Robert Redford, zasmial sa: "Teraz už viem, len škoda, že nemám také modré oči ako on."

Robert Redford rozvíja svoju záľubu popri herectve, u Jožka Kovácsa však táto vášeň prerástla do profesionálnej polohy. Veterinu povesil na kliniec.

Spočiatku zbieral starý nábytok bez presnej predstavy, čo s ním. Iba mu bolo ľúto ponechať ho zániku. Vo veľkých priestoroch komárňanských bášt sa časom nazbierali stovky, možno tisíce kusov kredencov, šublódní, skríň...

Najviac ho fascinovali práve kredenčeky. Veď každý z nás dôverne pozná ten solídny, domácky vľúdny kus nábytku - kuchynský kredenc. Kuchyňu bez kredenca si nebolo možné predstaviť. Bol v každej domácnosti na Slovensku, v Maďarsku, Poľsku, v Anglicku i v Amerike. Kuchynský kredenc bol pojem. Nikdy ho nedokáže nahradiť čosi také neosobné a strohé, ako je "kuchynská linka". Ľudia sa k tomuto symbolu domova opäť vracajú. Hľadajú čosi, čo vráti domácnostiam pocit tepla, súdržnosti. V kredenčekoch neboli len taniere, hrnčeky, riady, ale aj tajné šuplíčky, priečinky, v ktorých sa ukladali dôležité rodinné písomnosti, ba aj modlitebné knižky a peniažky.

Čakanie na mačičky

Aj keď sú staré veci veľmi pekné, predsa len je to trochu nepochopi-teľný skok - od zvierat k starému nábytku.

"Veterinu som robil rád," priznáva sa Jozef Kovács. "Ale po revolúcii sa začali rozpadávať roľnícke družstvá a tie boli vlastne hlavným zdrojom mojich príjmov. Začal som sa teda obzerať po niečom inom. Nemal som povahu na to, čakať doma, či niekto prinesie mačičku alebo psíka. Začali mi vŕtať v hlave tie moje nazbierané "cárachy". Keď som chodil po sklade a pozeral sa na to, v čom niekto videl len rozpadávajúce sa hŕby plesnivého a červotočmi prevŕtaného dreva, ja som videl krásne kusy pôvodného nábytku. Fascinovalo ma, že človek už pred sto rokmi dokázal urobiť také veci s veľmi primitívnymi nástrojmi. Nie umelec, obyčajný remeselník. Nožíkom vystružlikal také krásne filigránske ozdoby, až mi to vyrážalo dych. Ešte ako študent som chodieval v Košiciach po starožitníctvach a dodnes ľutujem, že veľa vecí som nekúpil."

Jój, synček, dávaj pozor

Raz sa Jozef Kovács dostal do domácnosti istej babky, ktorá mu zavolala, že má na predaj starú spálňu.

A keď už bola spálňa na aute, babka sa nedokázala rozlúčiť s ňou len tak. "Bolo jej až do plaču," vraví Jozef Kovács. "Jój, synček, dávaj pozor na tie postele, lebo, vieš, tie robil môj manžel a na tejto posteli som prišla o panenstvo. Tá posteľ je dnes už niekde v Anglicku alebo možno aj v Amerike."

Cárachy do Holandska

Hovorí sa, že náhoda praje pripravenému. Jozef Kovács sa náhodou zoznámil s holandským obchodníkom, ktorý predtým zbieral starý nábytok v Rumunsku, doma ho opravoval a potom predával. "Ponúkol mi spoluprácu," vraví Jozef Kovács. "Najprv som tie polorozpadnuté kusy vyvážal do Holandska. Bolo to veľmi problematické, pretože každý kus musel byť zdokumentovaný, odfotografovaný a musel mať povolenie na vývoz. Samozrejme, nedovolili vyviezť raritné exempláre - napríklad relikviáre z kostolov. Tie síce neboli predmetom môjho záujmu, ale vedel som, že sú to veci, ktoré sa za hranice nedostanú. Inštitúcie tak chránili národné kultúrne dedičstvo, aby sa nevyvážalo do cudziny. Aj tak sa veľa vecí vyviezlo, vďaka neserióznosti mnohých farárov. Ale tie klasické komody, kredence, skrine z mäkkého dreva, ktorých bolo ešte po revolúcii takmer na milióny, tie sa vyvážať dali."

Vo vlastnej dielni

Keď Jozef Kovács u svojho odberateľa v Holandsku videl, aké krásne veci vyrobili stolári z jeho "cárachov", rozhodol sa, že neostane len pri zberateľstve. Založil si dielňu a pustil sa do reparovania. Kredence, skrine, ktoré boli neraz pokryté aj tromi vrstvami olejových farieb, ponáral do kyselinového kúpeľa, aby sa dostal až ku kráse pôvodného dreva. Nasledovalo brúsenie, ošetrenie včelím voskom. Dierky po červotočoch boli priam vítaným ozdobným prvkom. Chýbajúce časti nahrádzal drevom, ktorému dával punc stariny. Vytváral kredenčeky - solitéry, každý iný, jedinečný. Skrine, presné kópie tých, aké vyrábali ľudia pred stopäťdesiatimi rokmi. Ľudia, ktorí si ich kupujú, vedia, že to nie je originálny starý nábytok, ale napodobenina je taká majstrovská, že to nikomu neprekáža. Aspoň v cudzine nie. Naši ľudia majú radšej "modernie".

Ružičky, slivôčky...

Aj Jozef Kovács rozmýšľal nad tým, kde sa v ňom vzala tá remeselnícka vášeň. Jeho dedo bol kedysi vychýrený stolár, najlepší v dedine. Zomrel, keď mal Jozef šesť rokov, ale už sa zrejme stačil nadýchať vône dedovej stolárskej dielne.

"Drevo, hocijako vysušené, ohobľované, stále ešte pracuje, stále vonia živicou. Je to práca podobná práci s drevom. Aj zviera, aj drevo má v sebe teplo. Takže až tak veľmi som veterinu nezradil."

Dnes má už Jozef Kovács veľké, moderne vybavené dielne, zamestnáva asi sto ľudí. "Ale na začiatku som mal problém vôbec nejakého stolára zohnať. Pretože stolár, ktorý už mal za sebou nejakú prax, mi povedal, že on také haraburdy robiť nebude. Že je to pod jeho dôstojnosť. Ale dnes sa už aj naši ľudia pozerajú na túto prácu ináč. Uvedomujú si, že nie je jedno, v akom byte bývajú, akým nábytkom si ho zariadia. Rôzne východné učenia nás vedú k tomu, ako postaviť dom, ako rozostaviť nábytok. Priamy živý oheň v kozube pôsobí na psychiku oveľa lepšie ako teplo z radiátora."

Drobné ozdoby na kredenčekoch, skriniach a šublódniach sa v stolárskych dielňach Jozefa Kovácsa nevyrábajú. Tieto prvky dováža z Čiech, rovnako ako kovania. "To sa už dnes nevyrába ručne, veď počítačom riadené stroje ich denne vyrobia tisícky. My sa však snažíme neprekombinovávať. Aj pred sto rokmi sa vyrábali úplne hladké nábytky. Ak sa mi vidí, že tento kus potrebuje ružičku či inú ozdôbku, v poriadku. Snažím sa robiť taký nábytok, ktorý by sa páčil nielen zákazníkovi, ale najmä mne."

Solídny americký kredenc

Škoda. Robert Redford sa len nedávno zúčastnil na filmovom festivale v Karlových Varoch. Som presvedčená, že keby vedel o práci Jozefa Kovácsa, zašiel by aj na Slovensko. Mali by si čo rozprávať o kredenčekoch. n