Na legende Shana MacGowana, slávneho írskeho speváka a skladateľa, niekdajšieho lídra skupiny The Pogues, ale niečo bude.

Hudobník, ktorý pred tromi rokmi vystúpil na trenčianskej Pohode, je jedným zo starých hrdinov populárnej hudby - život strávil na tmavej strane ulice a väčšinou pod vplyvom rôznych omamných látok alkoholu. Napriek tomu je autorom mnohých skvelých piesní. A kniha Mezi loky - Na tahu s MacGowanem dokazuje, že hlava mu funguje perfektne a dokáže si spomenúť aj na tie najmenšie detaily svojho bohatého života.

Je to človek, ktorému by ste na prvý pohľad dávali dva dni života. Jeho telesné indispozície sme si mohli všimnúť už na Pohode. Zradilo ho koleno, o paličke sa ledva vyštveral na pódium, v sebe mal fľašu absintu, ktorú si kúpil na bratislavskom letisku, a na tvári zahmlený pohľad s otáznikom, kde sa to vôbec ocitol.

Spolu so svojou sprievodnou partiou The Popes však odohral a odspieval jeden z najlepších koncertov v histórii Pohody a neskôr, o tretej nad ránom, poskytol rozhovor pre SME a ďalších novinárov!

A v takomto stave sa tento človek udržuje od začiatku osemdesiatych rokov. Vtedy vtrhol na londýnsku scénu a spojili tradíciu írskych folkových piesní s punkovou nadupanosťou.

Kniha, napísaná formou rozhovoru, ktorý s ním urobila jeho bývalá manželka Victoria Mary Clarková, je v podstate jeho autorizovanou biografiou. Pomerne podrobne zaznamenáva jeho detstvo na írskom vidieku.

MacGowan je známy írsky "násoska" a priznáva, že začal opiť už od svojich piatich rokov. Dve pivá denne, tvrdí v knihe. A snaží sa vysvetliť pomery v katolíckom Írsku: "Íri verili, že by sa malo dieťa nechať, nech si robí, čo chce, hlavne, že chodí v nedeľu na omšu!"

Spevák zľahčuje aj svoj pobyt v psychiatrickej liečebni, ktorý podľa slávneho hudobného novinára Nicka Kenta výrazne ovplyvnil jeho osobnosť a z ktorého sa mladý MacGowan vrátil s navždy pokriveným pohľadom na okolitý svet.

Nie je to však pravda. Kniha Mezi loky ho ukazuje ako veľmi vnímavého človeka, ktorý sa síce rád chvastá, ale má jasné názory a ponúka mnohé vtipné odpovede. Napríklad keď na hranici vážnosti a sarkazmu hovorí o pivnej tácke ako výbornom hudobnom nástroji.

Kniha vysvetľuje aj koniec skupiny The Pogues, ktorá v roku 1990 MacGowana vyhodila pre absolútnu nespôsobilosť napriek tomu, že bol jej lídrom a autorom ich najlepších piesní. V očiach verejnosti bol na dlhý čas "idiotom", ktorý pochoval jednu z najlepších kapiel osemdesiatych rokov - po jeho odchode už nikdy nenadviazala na svoje úspechy.

MacGowan dnes tvrdí, že neochota fungovať s kapelou nebola dôsledkom jeho rôznych závislostí, ale trucpodnikom zo zlého smerovania kapely. Zdalo sa mu, že vymenila jedinečný folklórny nádych za nudný rock. "Oni chceli byť profesionálni, ja som chcel byť naozajstný." To s The Pogues už nemohol.

V knihe sú ‚fajnšmekerské' odkazy na írske pivo a whisky. MacGowan poskytne množstvo zaujímavých postrehov na írsku literatúru, film, popmusic, politiku i na londýnsku punkovú scénu, ktorej bol pevnou súčasťou.

Napriek viacerým preklepom a skomoleným menám, povrchnou diskografiou (chýba v nej jeho sólová kariéra) je Mezi loky neuveriteľným čítaním o človeku s neutíchajúcou chuťou do života. O tú vraj MacGowana nemôže pripraviť úraz, choroba a pravdepodobne ani smrť.