Stromy a Štúdio L+S * August Strindberg: Slečna Júlia * Preložil: Milan Žitný * Dramaturgia a manažment: Svetlana Waradzinová * Scéna a kostýmy: Ján Kocman * Hudba: Ľubomír Burgr * Dramaturgia, úprava a réžia: Michal Spišák * Hrajú: Lenka Barilíková, Lucia Jašková, Martin Mňahončák
August Strindberg patrí k tým geniálne protirečivým klasikom, ktorých netreba nechať študentom čítať, aby sa o živote niečo nedozvedeli. Trojica mladých hercov a na naše pomery ešte stále mladý režisér Michal Spišák uviedli tohto duchom mladého autora v rámci projektu prezentácie nekonvenčných divadelníkov nazvaného trochu ťažkopádne Let‘s go… do Štúdia L+S.
Je veľa praktických dôvodov, prečo je Slečna Júlia najhranejšou Strindbergovou hrou. Autor ju zámerne komponoval v jedinom dejstve, takže by „nemala unaviť“ ani v tom najhoršom prípade, pričom každá z jej troch postáv je napísaná tak nejednoznačne, že má šancu stať sa pre herca životnou rolou. Dramatik svoje dielo z magického roku 1888 nazval naturalistickou trúchlohrou s predhovorom autora. Okrem dobrých rád, aby herci nehrali s publikom, ale preň, či aby sa počas predstavenia hľadisko zatemnilo, z neho môžeme vyčítať i autorovu túžbu, aby sa divadlo opäť stalo zábavou vzdelancov. „Divadlo bolo vždy ľudovou školou pre mládež, polovzdelancov a ženy, lebo tieto vrstvy ešte vždy majú schopnosť klamať sa a dať sa klamať, čiže prijímať ilúziu, spisovateľovu sugesciu.“
Autorovi aj inscenátorom sa ospravedlňujem, že som pri sledovaní ich verzie Slečny Júlie miestami sugescii podliehala. Nakoniec, som predsa len žena.
Málorozpočtový projekt by mohol ušetriť na dramaturgovi, ak by si, pravda, „mladí“ nechceli niektoré veci vyložiť po svojom. Akože si aj. Vlastne každý zo zainteresovaných si vykladal veci trochu po svojom, čoho výsledkom je prítomnosť minimálne dvoch odlišných hereckých škôl. Mne osobne bol decentný, ale pritom presvedčivý výraz Martina Mňahončáka v úlohe „pána sluhu“ Jeana či dôsledné, tlmene expresívne herectvo Lucie Jaškovej v postave kuchárky Kristíny bližšie ako náročný herecký koncept samej Júlie. Excentrická grófska slečinka mala v dynamickom podaní Lenky Barilíkovej obdivuhodné množstvo tvárí, ale všetky zostali len na povrchu.
V závere autobiografického románu Bláznova obhajoba pochádzajúceho z toho istého obdobia ako Slečna Júlia, v ktorom ešte výraznejšie ako v hre cítiť komplex autora voči jeho šľachtickej manželke, dáva Strindberg zákonodarcom na zváženie, aké následky bude mať udelenie občianskych práv „nevedomým vinníčkam, pudovo zločinným, zvieraco zlým, ktoré o tom navyše nevedia“. Volebné právo by som v tomto predstavení Slečne Júlii neudelila ani ja, ale inak do Štúdia L+S choďte, už len preto, že sa na ceste späť pohádate s priateľom či priateľkou o hysterickej a nezodpovednej podstate žien. ZUZANA ULIČIANSKA
