KORNEL FÖLDVÁRI, redaktor, publicista, majster krátkych kritických útvarov, autor humoristických próz, fejtónov, štúdií o detskej i dobrodružnej literatúre, knižných predslovov a doslovov, dramaturg, prekladateľ, teoretik divadelného a výtvarného humoru, bol desaťročia, až do vyjdenia zbierky O stručnosti oslovovaný aj ako „najznámejší autor bez knihy“. A hoci tí informovanejší vedia, že to nie je tak, dnes, v deň jeho sedemdesiatky, je dobrý dôvod povedať celú pravdu aj ostatným - pod rôznymi pseudonymami mu už dávno vyšli dve knihy a je aj spoluautorom Slovníka slovenských spisovateľov pre deti a mládež.

Aký je to pocit podpísať sa pod vlastné dielo cudzím či fiktívnym menom?

„Bez tých pseudonymov by to jednoducho nešlo. Trochu potešenia mi však prinášala mystifikácia, akási zorrovská dvojitá existencia.“

Vaším asi najznámejším a najčastejším pseudonymom bol Miroslav Kostka.

„Ten som si jeden čas poistil až tak, že som ho na patričných miestach uvádzal ako vlastné meno a žiadal som preň ďalší pseudonym. Prešlo to a dokonca mi ako Kostkovi ponúkli miesto v Roháči. To však už bolo celkom nereálne.“

Nepomýšľali ste v časoch, keď ste boli indexovým autorom, písať do samizdatu?

„Za normalizačnej éry som publikoval (samozrejme, nie pod vlastným menom) minimálne. Nebavilo ma ani písanie do šuplíka, pripadalo mi to, akoby som sa rozprával sám so sebou. Možno to bolo aj tým, že ako redaktor som bol zvyknutý robiť pod tlakom termínov, keď mi prestala hučať rotačka, stratil som tempo, vnútornú motiváciu.“

Nelákalo vás po zmene režimu vrátiť sa k redakčnej práci?

„Kultúrny život prevzali mladší, zakladať niečo nové by som ešte zvládol, ale zháňať peniaze by som nevedel. Samozrejme, noviny ma poznačili, ešte aj teraz sa občas zobudím, že meškám s materiálom do čísla.“

To asi nebude len tak, však?

„No, ako autor som nikdy nebol príliš dochvíľny.“

Po ére Divadla na Korze ste sa opäť zišli s dvojicou Lasica a Satinský v Štúdiu S. Dajú sa tieto obdobia porovnať?

„Obe moje divadelné pôsobenia boli veľmi príjemné, pravda, ten vyše dvadsaťročný rozdiel sa nemôže neprejaviť. Pre mňa je dodnes neprekonateľný ich Koncert pre bubon a sekeru, v ktorom si dvaja (vtedy) sopliaci vzali na mušku základné posvätné témy národnej mentality. V duši stále cítim tú ošarpanú plesnivú pivnicu, kde sa diali nezabudnuteľné veci. Je mi za tým veľmi smutno.“

Vyskúšali ste si aj post námestníka ministra kultúry.

„V deväťdesiatom roku som prijal ponuku ministra Snopka, v tej eufórii sa mi zdalo, že sa pre kultúru dá niečo urobiť. A myslím, že veľa užitočného sa aj začalo, no naši nástupcovia viaceré naštartované dobré veci programovo zabrzdili, nechali tak, väčšinou len preto, že ich začali vépéenkári. Vtedy to bola najhoršia nadávka.“

Čo považujete za najväčší úspech svojho ministerstva?

„Určite založenie fondu Pro Slovakia.“

Dnes však stále silnejšie zaznievajú hlasy, že ministerstvo kultúry je zbytočné. Je?

„Myslím, že ešte nie sme dosť ďaleko na to, aby nemuselo existovať, reforma kultúry je stále v pohybe. Ale ministerstvo by rozhodne nemalo kultúru riadiť, iba spĺňať úlohu servisu, ktorý by zabezpečil jej hladký chod a usiloval sa získať pre ňu čo najviac peňazí.“

Vo vašom širokom autorskom zábere mala významné miesto dobrodružná literatúra, mayovky, kovbojky, detektívky. Drží vás to stále?

„Pravdaže. Dobrá detektívka, ale hoci aj sci-fi je tvorivou výpoveďou o človeku i o spoločnosti. Rovnako western, ktorý je vlastne svojskou historickou beletriou - asi ako Traja mušketieri. No najzaujímavejšie veci o divokom západe priam volajú po literatúre faktu.“

Nebol by to šok, prepojenie takzvaných poklesnutých žánrov a literatúry faktu?

„Prečo? Aj divoký západ je súčasťou dejín, nielen svetové vojny, politika, špióni, atómové bomby.“

Teraz sa však najviac venujete výtvarnému humoru, karikatúre. Čím vás tak fascinuje?

„Mám rád humor a karikatúra, to je koncentrovaný vtip, extrakt, ako výživný bujón v kocke. Vie neraz povedať viac ako literárny text, preto dobrá karikatúra nepotrebuje slová. Je pasiou vidieť, keď to autorovi myslí a vie to aj brilantne nakresliť.“

Ste známy tým, že máte byt doslova zaprataný knihami. Čo si myslíte o ľuďoch kupujúcich si len knihy, o ktorých vedia, že sa k nim ešte vrátia?

„To sú pevné charaktery. Ja nie som, u mňa je to vášeň ku knihám a ako u bývalého filatelistu aj vášeň ku kompletnosti. Myslím, že človek, ktorý míňa peniaze napríklad na pivo, je na tom lepšie. Vyprázdni si mechúr a je pokoj, mne knihy už prerástli cez hlavu.“

Dnes si môže vydať knihu prakticky každý, kto si na ňu zoženie peniaze. Neznižuje sa tým morálna hodnota knihy i pojmu spisovateľ?

„Je to tak, ale napriek tomu si myslím, že je lepšie, keď vychádza veľa, hoci aj nekvalitnej literatúry. Tej dobrej to neublíži. Je napríklad výborné, že môžu debutovať už dvadsaťroční autori. Negatívom je chaos, chýba lepšia informovanosť o tom, čo vychádza, premyslenejšia koncepcia recenzovania literatúry a predovšetkým možnosť dostať sa bez problémov k novým knihám.“

Napriek svojmu bonmotu, že ste sa narodili v nesprávnom čase a v nesprávnej rodine, ste váženou a rešpektovanou osobnosťou nášho umeleckého života. Tomáš Janovic o vás v tejto súvislosti povedal, že vám je ľahko byť osobnosťou, lebo sa môžete na seba spoľahnúť. Je to tak?

„Možno má Tomáš Janovic lepšie informácie ako ja.“