Sedeli sme s dcérkou v čakárni u detskej lekárky. Prišla tam žena z našej dediny. Za ruku viedla dievčatko. Na prvý pohľad Cigánča. Začalo mi vŕtať v hlave. U nás nie je ani jedna rómska rodina a tá žena má slobodnú dcéru. Ak by mala nemanželské dieťa, v dedine sa to rýchlo roznesie. Tak čie dieťa to môže byť?

Sadla si ku mne. Cítila som, ako sa moja dcéra o niekoľko centimetrov odsunula. Nevšímala som si ju. Dala som sa do reči so ženou. Prikyvovala som. Tak, tak, v tomto teple stačí, keď zlížu jednu zmrzlinu a hneď majú zapálené hrdlo. Ja som mala moje vyschnuté od zvedavosti a jazyk ma svrbel. Nezdržala som sa. A prečo ste s ňou prišli vy? No, lebo dcéra musela ísť do roboty. Žena asi videla môj duchaplný výraz a radšej hneď pokračovala. Dcéra si ju adoptovala.

Môj duchaplný výraz z tváre nezmizol. To si môže adoptovať dieťa aj slobodná? No, môže. A ženička sa rozhovorila, ako sa malej darí v škôlke, ako to celé zvládajú. Je dosť živá a taká, no, iná ako ostatné deti.

Pozerala som sa na malú, ako pobehuje v čakárni. Prštekom ukazovala na obrázky a napriek jej rýchlym pohybom, reakcie mala spomalené. Pýtala sa na veci, ktoré by v jej veku mali byť deťom jasné. Rozprávala trochu nezrozumiteľne. Stará mama ju počúvala a všetko trpezlivo vysvetľovala.

Cestou domov sa moja deväťročná dcéra začala vypytovať na podrobnosti okolo dievčatka. Prečo nemá rodičov, prečo si ju teta adoptovala a či by sme si aj my neadoptovali jedno dievčatko. Mala by sa aspoň s kým hrať. "Také, ako bolo v čakárni?" spýtala som sa nevinne. "Nie, také nie, to smrdelo." Zastala som a spýtavo som sa pozrela na dcéru. "No fakt," povedala a pokračovala. "Nevidela si?"

Nie, ja som nevidela, že smrdelo. Bola som šokovaná. V tej chvíli som si uvedomila, ako som tej malej ublížila. Dávnejšie, keď sa moje deti nechceli kúpať, som sa im vyhrážala, že budú smrdieť ako Cigáni. Teraz to ľutujem. Aj keď som dcére začala vysvetľovať, prečo, ako a načo, vedela som, že je neskoro. Jej nos už reaguje na farbu.