„Je to pozoruhodný príklad toho, ako sa slová menia na skutok,“ povedal britský veľvyslanec pri Organizácii Spojených národov Jeremy Greenstock po tom, ako v júli minulého roku previezli bývalého srbského diktátora Slobodana Miloševiča z Belehradu do Haagu na pôdu Medzinárodného trestného tribunálu pre bývalú Juhosláviu (ICTY). „Mlyny OSN melú dosť pomaly, ale nakoniec zomelú dôkladne.“
Tento týždeň sa opäť radujú prívrženci nového medzinárodného justičného systému. V Haagu sa začína proces s Miloševičom a oni hovoria, že je to najväčšia ryba na pôde medzinárodného tribunálu. Nie je však prvým bývalým vodcom štátu, ktorého postavili pred súd za genocídu. Tým bol rwandský expremiér Jean Kambanda, ktorý sa odvolal proti doživotiu. V roku 1998 ho odsúdil Medzinárodný trestný tribunál pre Rwandu.
Najväčšie nádeje však nevyvoláva ani tak Miloševičov proces, ale to, čo vyzerá ako porážka princípu medzinárodného systému trestného práva podporovaného OSN.
Iba nedávno, 8. februára generálny tajomník OSN Kofi Annan informoval kambodžskú vládu, že sa vzdáva rokovaní o ustanovení zmiešaného súdu s medzinárodnou a kambodžskou účasťou, ktorý by súdil bývalých kmérskych vodcov za mučenie a vraždy. Pri uvádzaní dôvodu bol až príliš strohý: „Kambodžský súd by nezaručil nezávislosť, nestrannosť a objektívnosť, ktorú požaduje OSN.“
Je škoda, že táto iniciatíva stroskotala, lebo kambodžská genocída je najhorším prípadom masových vrážd za posledné polstoročie. Asi 1,7 milióna ľudí rozsekali, umučili či zomreli na prepracovanie a zámerné vyhladovanie počas 44 mesiacov vlády Červených Kmérov v rokoch 1975 až 1979. Mnohí niekdajší poprední lídri tohto režimu sa stále slobodne pohybujú po Kambodži v rámci amnestie, ktorá pomohla ukončiť dlhú povstaleckú vojnu. Iste je dobrým nápadom postaviť ich pred súd, ale náš reálny svet je komplikovanou záležitosťou.
Myšlienka medzinárodného trestného práva, ktoré by vplývalo na vlády porušujúce ľudské práva a trestalo previnilcov, je skvelým dedičstvom 90. rokov. Je prekvapivo odvážna, trúfa si podriadiť tradičné poňatie absolútnej štátnej suverenity morálnym pravidlám, podľa ktorých sa snažia žiť obyčajní ľudia, a za krátky čas pozoruhodne pokročila. Je dôležité, aby sa tieto výdobytky nezničili.
Celá predstava má však aj tak dosť problémov. USA, ktoré sa snažia zachovať si absolútnu slobodu konania vo svete, ktorú majú na základe nespochybniteľného štatútu veľmoci, sa nezmieriteľne postavili proti jadru tohto rodiaceho sa systému medzinárodnej justície Medzinárodnému trestnému tribunálu (ICC). Ale ten by mal aj tak vzniknúť na budúci rok po tom, ako šesťdesiat štátov ratifikuje zmluvu, ktorá ho založí. Mlyny spravodlivosti teda melú pomaly, to je pravda, ale raz budú azda naozaj mlieť mimoriadne dôkladne.
GWYNNE DYER, Londýn
(Autor je historikom a publicistom)
