Pri tvorbe skalky používame najčastejšie kamene a balvany rovnakej horniny. Pri uprednostnení vápnomilných skalničiek používame skaly karbonátových hornín - vápenca, dolomitu, travertínu, opuky, karbonátového pieskovca a podobne. Pre kyslomilné a na pôdnu reakciu tolerantné skalničky budujeme skalku z nekarbonátových a kyslých hornín, ako sú žuly, ruly, pieskovce, andezity či kremence.

Pri výbere hornín zohľadňujeme ich odolnosť proti drobeniu a zvetrávaniu. Neodporúča sa preto do skalky vkladať kamene ílovitých a filitických bridlíc, brekcií, zlepencov, tufov a tufitov, ktoré sa ľahko lámu a rozpadávajú. Skalka vystavaná z takýchto kameňov ľahko podlieha deštrukcii. Ak porovnávame z tohto hľadiska karbonátové horniny, najpevnejšie sú dolomity a vápence, zatiaľ čo menej pevné sú karbonátové pieskovce, travertíny a opuky. Kremence, ruly a žuly sú odolnejšie proti zvetrávaniu než andenzity a pieskovce.

Veľký význam má aj tvar a veľkosť kameňov v skalke. Neprirodzene pôsobia veľké okruhliaky pozbierané v potoku alebo na alúviu väčších riek. Ani čerstvo opracované a naštiepané kamene nepôsobia v skalke dojmom pravosti a prirodzenosti. Skalka je totiž skalná sutina vytvorená z hranatých, slabo opracovaných a patinou pokrytých kameňov. Dojem jej pravosti vytvárajú aj praskliny, dutiny a kaverny v jednotlivých úlomkoch hornín. Ideálne sú preto travertíny, ktorých jednotlivé bloky a balvany s preliačinami a vysadenými skalničkami slúžia ako solitérne miniskalky. V skalke nesmú byť všetky kamene rovnako veľké. Do menších skaliek nepatria balvany, zatiaľ čo do väčších skaliek malé kamene.

Kamene osádzame do skalky vždy širšou hranou, teda nie kolmo ani šikmo k užšej základni. Aspoň tretina z objemu kameňa má byť zahrabaná do zeme. Medzi kameňmi nechávame preliačiny, ktoré zapĺňame antropogénnou zeminou podľa nárokov skalničiek. Niekoľko väčších kameňov alebo balvanov môže byť aj na úpätí skalky, pričom menšie kamene budujú jej svahy a vrchol.

Autor: Doc. Ing. ZOLTÁN BEDRNA, DrSc.