zvieratami.

Dnes: redaktor

MARIAN JASLOVSKÝ

Som niekdajší vidiečan, a teda som bol vždy "pod obojím" - mačkár aj psiar. Po tragickom konci jazvečíka Satchma som pred piatimi rokmi zatúžil zmeniť žáner a rozhodil som siete na mačku. Podarilo sa a bývalá kolegyňa mi onedlho priniesla malé čierne mačiatko. Dostalo meno Mia. Inšpiráciou pre meno nebola slávna úloha čiernej Umy Thurman v Pulp Fiction, ako by sa mohlo zdať. Mia bola slávna trojfarebná mačka môjho detstva, vychýrená myšiarka, ktorá sa dožila krásneho veku a povila niekoľko desiatok mačeniec. Mala k nám takú dôveru, že nám hrdo rodila doslovne pod nosom (inak sa mačky pri pôrode snažia utiahnuť do súkromia).

Keby som vedel, že ma čakajú nie práve najpokojnejšie roky, asi si takýto záväzok na krk nevezmem. Ale aspoň sme vyvrátili rozšírený mýtus, že mačka neľpie na človeku, ale mieste, kde býva. Mia sa so mnou počas piatich rokov sťahovala päťkrát. V krátkych obdobiach, keď sme spolu nežili, robila strašné veci. Po návrate ku mne sa vždy upokojila.

Poďme však na veselšie spomienky. Keď mala Mia dva roky, stala sa z nej erotomačka. Ako bytovému zvieratku jej neboli dožičené radosti jej dospievajúcich dedinských kolegýň a hormóny pôsobili na jej krehkú psychiku zničujúco.

Mačky mávajú ruju dvakrát za rok, ale Mia akoby ju mala stále. Bolestivo mňaučala celé noci, keď som položil na zem tašku, prišla k nej a nastavovala sa jej v márnej nádeji, že z nej sníme bremeno panenstva. Keďže som nevedel, ako sa bytovým mačkám dohadzujú milenci, pomohli sme jej chirurgickým zákrokom. Možno vďaka tomu, že nikdy nemala mačatá, ešte dlho nedospela a javila známky detinskosti.

Mia je krásne, noblesné a sebavedomé zviera. Jej hrdosť má však svoje limity. Keď má chuť na obľúbené mäso v konzerve, mení sa na dotieravého, beztvarého tvora. Občas sa rozhodne, že je emancipovaná a chce preskúmať obrovský vesmír za hranicami bytu. Po dvoch-troch metroch sa zľakne, prikrčí sa ako lasica, očividne pod ťarchou nepochopiteľného, ako hovoria filozofi, súcna, ktoré ju obklopilo. Možno si práve vtedy uvedomí strašný, mrazivý fakt, že svet je nespoznateľný.

Keď vletí do bytu hmyz, mení sa na strašného lovca. Vytiahne všetky svoje smrtiace zbrane a vybaví sa nesmiernou trpezlivosťou. Veľkého komárieho samca alebo nočnú moru dokáže loviť celé hodiny a spravidla úspešne, na čo korisť rituálne zožerie.

Mia nie je snobka. Drahé hračky pre mačky vždy odmietala. O to radšej sa hrá hoci s kúskom zmotaného drôtika a jej hokejové prihrávky by určite obdivovali aj kolegovia zo športovej redakcie. Narobí pri tom dosť šramotu a, samozrejme, hokej hráva najradšej v noci. Našťastie ju to už tak často nechytá. Stredný vek majú aj mačky a z tej našej sa stáva flegmačka. Dúfam, že jej nehrozí kríza stredného veku.

Pri poslednom sťahovaní sa nielen Miin život od gruntu zmenil. Aj jej pribudla spolubývajúca, maltézska psica Claris. Padol ďalší mýtus. Pes a mačka sa vedia znášať lepšie ako mnohí ľudia. Claris si Miu okamžite adoptovala (aj keď je o pár mesiacov mladšia), všemožne sa jej vtiera do priazne, čo Mia hrdo ignoruje a na psíka hľadí svojím tajomným pohľadom, ktorým vždy maskuje emócie. Prečo ma otravuje to biele, ufučané a hlučné, myslí si možno, keď elegantným pohybom vyskočí na balkónové zábradlie. A možno jej to ani nevadí, ale to nám nikdy nepovie. Dôležité je, že si svoje lovecké chute ukája na hmyze, a nie na nevinnom psíkovi. Inak neviem, ako by to dopadlo.

Ale viac už neprezradím, lebo Mia si starostlivo stráži súkromie a mohla by sa nahnevať.