Janko Jesenský prichádza za naším čitateľom z čias, keď bolo všetko inakšie. "Inakšie sa tancoval čardáš, inakšie šaty nosili a inakšie sa vyznávala láska. Ľudia boli solídnejší a keď aj kradli, kradli celkom iným spôsobom. Dievčatá so sklopenými očami čakali, a keď aj vábili, vábili celkom inakšie."

Takto píše o starých zlatých časoch majster Jesenský v poviedke Pani Rafiková začiatkom dvadsiatych rokov minulého storočia. No keď sa mu vtedajšia neškodná a nevinná doba zdala úpadková, čo by asi povedal na dnešné mravy!

Janko Jesenský sa narodil 30. decembra 1874 vo vtedajšom najslovenskejšom meste Slovenska, v Martine. Jeho otec bol národovec, zeman a advokát, ktorý sa zúčastnil revolúcie roku 1848. Prvorodený syn Ján nemohol mať lepšie predpoklady, aby sa stal zápalistým národovcom.

Možno preto, že jeho otca priviedli na mizinu vlastní spolustraníci zo Slovenskej národnej strany, možno preto, že už od detstva videl za oponu straníckych kšeftov, možno preto, že ako advokát poznal ľudskú malichernosť i zlobu, možno preto, že prežil zajatie i obvinenie z vlastizrady a možno preto, že sám bol predčasne penzionovaný ako úradník Krajinského úradu, si voči vlastným zachovával triezvy odstup a schopnosť vidieť cudzie i svoje chyby.

Začínal ako básnik a hoci jeho zbierky majú konvenčné, dnes staromódne znejúce názvy (Verše, Proti noci, Čierne dni, Na zlobu dňa, Jesenný kvet), Jesenský sa v nich prejavil ako rebelujúci básnik, ktorý aj ľúbostnú tematiku dokázal okoreniť dovtedy nevídanou iróniou. Písal ľahkým perom a čoskoro získal popularitu, aká dnes prislúcha inakším celebritám. Lenže, vtedy bolo všetko inakšie. Boli to časy, keď ešte aj spisovateľ mal svoju vážnosť a úctu. A keď bol navyše aj spoločensky obratný, vtipný a šarmantný, o úspech v slovenských salónoch mal postarané.

Doménou Janka Jesenského sa však predsa len stala próza. V nej mohol ešte vtipnejšie, drsnejšie a účinnejšie pranierovať malé chyby malého človeka. Jesenský je kronikárom malého mesta, veď iné na Slovensku ani neboli.

Aj to najväčšie, kozmopolitná Bratislava, bola najmenším veľkým mestom Európy. Malé mesto je však semeniskom tých najväčších ľudských konfliktov, hnevov, zvád, škriepok, intrigovania, klebiet, ohovárania... Každý každému vidí do hrnca i pod perinu.

Niekedy sú tieto malomestské poviedky naozaj rozprávkami či anekdotami na zasmiatie, ale neraz sú to drámy akoby vystrihnuté z dnešného bulváru: "Muž prišiel v noci domov. Žena pyskaňa, rozumie sa, vyčitovala a stúpila mu aj do svedomia aj do cti. Nezniesol to a pohladil ju troška po hlave. Nie dlaňou, ako robievajú zamilovaní, ale päsťou. Žena vykríkla, že ju zabije. Svokor, ktorý spal na posteli, sa náhle prebudil. Skočil, chytil sekeru a zabil zaťa bez akejkoľvek predmluvy." Je v tom aj smiech cez slzy, aj mrazenie.

V poslednom desaťročí svojho rozprávačstva sa Janko Jesenský vzopäl k dvojdielnemu románu Demokrati, ktorý sa stal nedostihnuteľným obrazom politického života. Mal by sa stať povinným čítaním všetkých politikov, ktorí by v pitoreskných postavičkách kariéristov, udavačov, korupčníkov, prezliekačov kabátov i celkom priemerných ľudkov bez akejkoľvek charizmy museli spoznať sami seba i svojich predchodcov v tomto remesle.

Janko Jesenský zomrel 27. decembra 1945 v Bratislave. Odišiel lev salónov, šarmantný spoločník, duša spoločenského a kultúrneho života a najmä neľútostný diagnostik slovenských nešvárov. Všeličo sa od jeho čias zmenilo, ale malosť ostala malosťou, hlúposť hlúposťou a zadubenosť zadubenosťou.