Štefan Sýkora pochopil, že z chalupy má výhľad na jeden z európskych skvostov. Neváhal a začal podnikať. V Spišskom Podhradí, mestečku, ktoré trápi nezamestnanosť, vybudoval penzión. Vyplatilo sa. Za čarokrásnou scenériou Spišského hradu a romantikou spišskej prírody začali prúdiť turisti z USA, Austrálie, Brazílie, Nového Zélandu či Japonska a dostal sa aj do svetového katalógu, ktorý odporúča kvalitné ubytovanie po celom svete.
"Či je tu vlek? Ale kdeže - ukradli ho." Túto absurdnú informáciu sme dostali na lyžovačke neďaleko Sklených Teplíc. V chatke v okolí Kokavy nad Rimavicou nám zase netiekla voda. "Zamrzla, bez vody už boli aj tí pred vami," pokrčil ľahostajne plecami majiteľ a dodal, že nemáme ani kúriť v krbe, lebo už dva roky má upchatý komín. V lyžiarskom stredisku, kam chodili aj Maďari a Poliaci, chýbal aj bankomat, obchod s potravinami a ak ste sa vybrali nakúpiť priamo do Kokavy, dozvedeli ste sa, že chlieb v obchode nevystačí ani pre domácich.
Určite tiež dávate k dobru podobné historky, keď po zime či lete spomínate na dovolenkovanie na Slovensku. Lebo, paradoxne, na miestach, kde je najkrajšie, zväčša nefungujú služby, niet sa kde dobre najesť a slušne ubytovať.
Prečo sú vlastne Slováci takí málo podnikaví? Odpoveď nám, aspoň čiastočne, dal Štefan Sýkora, ktorý je trošku bielou vranou. V Spišskom Podhradí, mestečku, kde nezamestnanosť dosahuje dvadsaťštyri percent a majú problémy s neprispôsobivými Rómami, vybudoval penzión, kam chodia turisti z Japonska, USA, Nového Zélandu či Brazílie, a dočítate sa o ňom aj vo svetovom katalógu ubytovacích zariadení.
Spiš je jeden z najkrajších kútov Slovenska, čo sa týka prírody aj histórie. Dominuje mu najmä majestátny Spišský hrad, jeden z najväčších hradov Európy. Impozantné ruiny čnejú tesne nad mestečkom Spišské Podhradie. Na trávnatom kopci sú akoby na dosah ruky a keď nebom tiahnu dramatické mraky, hrad neustále mení osvetlenie aj atmosféru. Je to fascinujúci pohľad, zdalo by sa, že na takomto mieste musí turistický ruch len kvitnúť. V Spišskom Podhradí vás však namiesto centra plného kaviarničiek a obchodíkov so suvenírmi privítajú polozbúrané ošarpané domy a medzi nimi potulujúce sa ufúľané deti. Niet si kam sadnúť na obed, kino hrá raz za týždeň. Určite by sme mestom rýchlo prefrčali, keby sme nepočuli o Štefanovi Sýkorovi.
Holubí dom
Na Sýkorov penzión sa netreba pýtať, stačí len pozorne sledovať oblohu. Dovedú vás k nemu holuby. Každú chvíľu sa na jednom mieste mestečka zdvihne kŕdeľ sivých holubích krídel, zaplachtí nebom, zakrúži a zase zapadne medzi strechy. Okrem penziónu totiž Štefan Sýkora v Podhradí vybudoval aj medzinárodnú holubársku testovaciu stanicu, jedinú na Slovensku, kde sa poštové holuby cvičia na preteky.
Ako v rozprávke sme teda išli po stopách holúbkov, až sme zastali pri bielom domčeku s muškátmi v oknách. Na priedomí nás privítal rozložitý muž, krívajúci na jednu nohu. Je to dôsledok havárie, ktorá ho pred pár rokmi takmer stála život. V novembri 1998 sa vracal z workshopu asociácie penziónov, na poľadovici dostal šmyk a čelne sa zrazil s Fordom Tranzit.
"Zázrak, že som prežil. Ruky aj nohy som mal krížom-krážom zoskrutkované, kolenný kĺb mi skladali ako Rubikovu kocku. Neskôr mi povedali, že som mal šťastie na ortopéda. Väčšina by sa s tým vraj nebabrala a nohu by mi jednoducho amputovali. Aj takto som však bol pol roka na vozíku, dva roky na barlách a nohu mám navždy o tri centimetre kratšiu."
Hoci je Štefan Sýkora na invalidnom dôchodku, z podnikateľských plánov nezľavil. Istý čas penzión riadil z postele, potom z vozíka a dnes, keď noha obzvlášť pobolieva, podoprie sa bakuľou. No aj krívajúci sa bez problémov štverá hore svahom, k čriede koní, ktoré sa pasú priamo pod hradnými múrmi. Zanietene rozpráva, ako podniká s turistami konské výlety a ukazuje, kde ešte plánuje tenisový kurt a kde malý autokemping, lebo Holanďania radi cestujú aj s prívesnými vozíkmi.
Začiatky
Zaujíma nás, ako sa z Podhradčana stal hoteliér.
"Aj s manželkou sme boli celý život zamestnaní v bytovom podniku, ktorý však zanikol, a my sme museli premýšľať, čo ďalej. Najprv sme mali v prenájme reštauráciu, ale akurát sme urobili stratu. Nezamestnanosť je tu dvadsaťštyri percent a keď sme nechceli prevádzkovať ďalšiu krčmu, na domácu klientelu sme sa spoliehať nemohli."
V tom čase si Sýkorovci v Podhradí kúpili dom po starých rodičoch. Chceli ho na chalupu, lebo bývali v Spišskej Novej Vsi, no keď začali prerábať, prišli susedia, že im chcú predať aj svoj barák.
Práve vtedy sa Sýkorovcom ozvali maďarskí hostia, ktorí k nim chodievali kedysi do reštaurácie. Radi by vraj prišli na Silvestra na Spiš.
"Premeral som priestory a povedal si, že by to aj išlo. Dáme časť svojich izieb do prenájmu a zvyšok dobudujeme. Keď Maďari prišli s ďalšou požiadavkou, že chcú aj jedlo, padla na to obývačka. Našťastie, s naším domom susedila bývalá škôlka. Majitelia z nej chceli spraviť chemickú čistiareň, ale životné prostredie to nepovolilo, takže nakoniec sme kúpili aj tento dom. No a v takomto štádiu sa už nedalo prestať. Nabrali sme úvery a za tri mesiace sme mali bývanie pre celý autobus turistov."
Mormoni na Spiši
Okolie Spišského Podhradia je nádherné. Je tu Spišský hrad a hneď za ním Dreveník, ktorému sa pre vápencové skaly, tiesňavy a jaskyne hovorí aj malý Slovenský raj. Gemerom a Spišom vedie tiež Gotická cesta, a čo by kameňom dohodil, je slovenský Vatikán, teda Spišská Kapitula, ďalej je liečivý prameň Sivá brada. Dá sa tu lyžovať, bicyklovať, chodiť na výlety na koňoch. Ako sa však o týchto lákadlách dozvedeli cudzinci spoza oceánu?
"Pomohlo nám, že Podhradie malo družbu s USA, takže medzi prvými sem prišli Američania z Arizony. A rovno mormoni. Boli zvláštni. Odmietali používať príbor, jedli len lyžicou, neustále sa modlili a tvrdili, že nepijú alkohol. Zakrátko však padli mnohé ich predsavzatia. Naše pivo, ale aj ďalší alkohol im totiž zachutili. A tiež halušky, pirohy a spišské párky, ktoré som pre nich vlastnoručne vyrábal podľa rodinného receptu. Najprv síce pýtali hamburger a pizzu, ale povedal som im, to nech jedia v Amerike. Na Spiši nech skúsia slovenskú domácku kuchyňu."
Američanom sa rázovitý penziónik, kde na dvore bľačia ovečky, tak zapáčil, že sa postarali o jeho zaradenie do svetového turistického sprievodcu, a tak do Podhradia začala prúdiť európska aj zaoceánska klientela.
Kúpeľ v búrke
Kolorit penziónu dodávajú krúžiace holuby. Štefan Sýkora sa vďaka nim vrátil k záľube z detstva, keď starú stodolu premenil na holubník a priniesol si zopár holubích párikov. Vtáky sa začali množiť, chodil s nimi po výstavách, ozvali sa ďalší holubiari a navrhli mu, či by pri penzióne nevybudoval medzinárodnú testovaciu stanicu. Dnes tu má mladé holuby od päťdesiatich ôsmich európskych chovateľov. Vyše štyristo vtákov, ktoré sa tu priúčajú vracať sa z čoraz vzdialenejších miest do domovského holubníka.
Kým sa rozprávame o holuboch, nad hradom sa zatiahne a rozpúta sa búrka. Holuby namiesto toho aby sa skryli, sa nadšene kúpu v lejaku. Sú krásne, ale aj tak mi napadne, či neprekážajú hosťom. Keď im neustále krúžia nad hlavami, nemajú občas holubince na kabáte?
Vraj nie. Vtáky, kým letia, nešpinia, až keď sa usadia na holubníku, a ten je od hostí izolovaný. Ani na zem si nesadnú, lebo keď majú dostatok kvalitného krmiva, nemajú dôvod zobať po záhradách. Napriek tomu tí, ktorým vtáky najviac prekážajú, sú susedia. A tak sa cez holuby pomaly dostávame k boľavému miestu slovenského podnikania - susedským vzťahom. Podľa Sýkoru práve závisť je veľkou brzdou a podnikateľa stojí mnoho energie.
Susedovci
Susedia sa na penzión ponosujú. Holuby im prekážajú a kone smrdia, tvrdia aj tí, ktorým v chlieviku krochkajú prasce. Starší gazdovia zase nechápu, že na lúke stoja podaromnici kone, ktoré neorú, len sa na nich po pansky vozí po grúňoch. A čo je to už za záhrada, kde nie sú zemiaky a kapusta?
"Čo vám mám hovoriť," mávne Štefan Sýkora rukou, keď mu tlmočíme postrehy susedov. "Všeličo som si užil. Napríklad sa mi k plotu reštaurácie postavili staré babky a hosťom za chrbtom vydávali zvuky ako pri dávení. Alebo keď jeden gazda hnojil pole, naschvál nahusto nasypal hnojivo okolo konskej ohrady. Jasné, že to kone zlízali a ráno sme ich našli ako na gumených nohách, ledva sme ich zachránili. A to nehovorím, ako na mňa neustále písali udania, sťažnosti, stále som tu mal nejaké kontroly."
Paradoxne, miestnym ľuďom zahraničná klientela kole oči.
"Nechcú pochopiť, že je to špirála. Keď sa u mňa ubytujú turisti, zájdu predsa aj k pekárovi, ku kaderníčke, do obchodu. Veď mnohí mladí cestujú tak, že prídu v jednom tričku a rifliach, tu si kúpia nové a staré zahodia. Penzión prináša príležitosti aj ďalším, no oni to nechápu, len rátajú, čo som asi zarobil."
Don Quijote
Najhoršie vraj je, že ani ľudia vo funkciách nemajú záujem o rozvoj turistiky.
"Som v komisii pre cestovný ruch a dva roky len rozbiehame informačné stredisko. Pritom táto oblasť nemá inú možnosť, veď tu nie sú žiadne fabriky, priemysel. Keď si sami nepomôžeme, nikto iný nám nepomôže. No niekedy mám pocit, že čím väčší chaos, tým viac to niektorým ľuďom vyhovuje," mrzuto zakončí rozprávanie. Keď však ukážem na drevenú sochu uprostred záhrady, opäť ožije. "Tá zostala z výtvarného sympózia. V skalách tvorilo dvanásť výtvarníkov z Ukrajiny, Litvy, Maďarska, Poľska a Slovenska, potom sa urobila výstava a dražba. Prvý ročník bol trochu chaotický, ale už to mám premyslené a v budúcnosti by to mala byť pravidelná akcia, ktorá tiež spopularizuje náš región."
V penzióne nepečú pizzu ani hamburgery. Vsadili na typickú slovenskú kuchyňu, ako sú halušky, strapačky či pirohy, lebo si overili, že cudzinci sa zaujímajú o rázovité slovenské veci. Mať pizzériu na Spiši je nezmysel, oveľa väčším ťahákom je obyčajná slovenská záhradná reštaurácia, z ktorej je výhľad na pasúce sa ovečky.
Prázdnu povalu starej stodoly premenil Štefan Sýkora na medzinárodnú testovaciu stanicu, kde chová poštové holuby takmer od šesťdesiatich holubiarov zo Slovenska a susedných krajín. U nás je jediná a mladé holuby sa tam učia lietať a vracať do holubníka. Mimochodom, tréning vyvrcholí presne dnes, keď sa konajú hlavné preteky a poštové holuby sa do Spišského Podhradia musia vrátiť z 320 kilometrov vzdialenej poľskej Lodže.
Pohľad na Spišský hrad je sám o sebe úžasný. Štefan Sýkora sa však postaral o jeho vylepšenie. Vybudoval obrovský holubník s medzinárodnou holubacou klientelou, a tak počas dňa krúži okolo hradu temer päťsto výstavných holubov.FOTO SME - PAVOL MAJER
