FOTO SME - PAVOL MAJER
Priamo v srdci Cífera tróni rozložitá budova dedinského kina. Filmy sa tu síce už dávno nepremietajú, umenie sa však nevytratilo. Iba ho nahradila iná forma. Svoje monumentálne maľby a sochy, tu tvorí výtvarník Svetozár Ilavský. Ďalší presídlenec z Bratislavy, ktorý na dedine žije už niekoľko rokov. Nie je život na vidieku obmedzujúci? Nemá pocit, že mu niečo uniká? Nepociťuje ako rodený Bratislavčan smútok za "veľkým svetom"?
"Čo je to veľký svet? New York, Paríž? Londýn? Nedajbože Bratislava? Ak si veľký svet nenosíte v sebe, nenájdete ho nikde. Je mi smiešne, keď sa tento ,Veľký svet' natriasa na rôznych 'kultúrno-spoločenských' akciách, dychtivo, aby žiadnu nezmeškal. Ráno sú toho plné noviny a večer si na tých novinách ľudia čistia cibuľu alebo zemiaky. ,Veľký svet' je virtuálna realita, ktorú do nás výdatne masírujú komerčné médiá, ale ako povedal Warhol: ,Príde doba, keď každá kariéra bude trvať 15 minút'. Tá doba je tu. Byť za vodou neznamená len sedieť na mechu peňazí, myslím, že dôležitejšie je nájsť osobnú rovnováhu. Kto nenájde rovnováhu v sebe, nenájde ju ani v centre New Yorku.
Do Cífera som odišiel, keď som mal vyše tridsať, takže búrlivé roky, keď je človeku dedina malá, som už mal za sebou. Iste, veľa vecí mi možno uniká, ale to nie sú veci pre mňa podstatné. Teraz je pre mňa veľkým svetom rodina a práca. A paradoxne, čím menej chodím 'do sveta', tým viac chodí svet ,za mnou'. Moje obrazy sú po všetkých kútoch zemegule a odišli tam z Cífera."
Do Cífera sa Svetozár Ilavský nepresťahoval náhodou. Mal tu starých rodičov a celé detstvo sem chodil na prázdniny.
"Môžem povedať, že rokmi vo mne narastá čosi ako patriotizmus. Dnes, keď sa svet globalizuje, začíname hľadať identitu. Ale prečo? Veď ju všetci máme. Môžeme s ňou dokonca slobodne narábať. Identifikovať sa s určitým priestorom môže a nemusí znamenať, že sme našli svoju identitu. Ja som tú svoju nikdy nehľadal. Nie ja som prišiel do Cífera, ale Cífer prišiel za mnou. Presne ako v ,Kaburabe', imaginárnom svete, ktorý si vytvoril slovenský výtvarník Koloman Sokol, keď sa presťahoval do americkej Pennsylvánie. Ako vravieval: ,Kaburaba je vždy tam, kde som ja, a tak som vždy doma.' Mojou Kaburabou je teraz cíferské kino Maják. Chodí všade so mnou. Identita má dlhé nohy."
Čo na to manželka a syn?
"Môj syn Ján Jakub bude mať o chvíľu šestnásť rokov. Svoje objavovanie veľkého sveta začína na trnavskom gymnáziu. Je to zrelý a premýšľavý chlapec. Veľa sa od neho učím. A moja žena Marieta? Ako sama vraví: ,Cífer je peléšek'. Do obchodu chodí na bicykli, vpredu košík na zeleninu. V obchode krátka konverzačka kto s kým čo ... kto kde kedy - ako na Riviére. Takmer vždy nakúpi viac, ako mala v pláne. A ja, keď idem z ateliéru, zozbieram po obchodoch, čo sa nezmestilo do košíka a vyplatím všetky sekery. Doma, medzi predjedlom a polievkou mi na narastajúcu kopu kníh prihodí ďalšie dve novinky z Artfóra, ktoré zaručene musím prečítať, lebo ... skrátka pohoda ... ako na Riviére."
A čo informácie a kontakty?
"Informácie ktoré potrebujem, nájdem na internete. A kontakty? Ak máte na mysli: Ja Jožovi, Jožo Ferovi, Fero mne, to som vždy poplietol. Snažím sa nemať zaprasenú hlavu tým, čo nepotrebujem vedieť. Keď prídem do Bratislavy, na tých istých miestach stretávam tých istých ľudí a znova si vypočujem, kto s kým nechce vystavovať, kto o kom zle napísal. Už len pamätať si to ma zaťažuje. Keď sa vrátim do Cífera a zavriem kaburabské dvere ateliéru, mám pokoj. Kto chce, ten si ma nájde. A teraz budem veľmi úprimný: Bratislavu mám rád, prežil som v nej väčšiu časť svojho života. Napriek tomu, ak by som mal hodiť mincou, či Bratislava alebo Cífer a ostala by stáť na hrane, fúkol by som do nej smerom k Cíferu." (bd)
