Pred ôsmimi rokmi sme sa presťahovali do Dobrohošti, pretože sme chceli bývať v dome, a žiaden, ktorý by zodpovedal našim možnostiam, sa bližšie nevyskytoval. Rodičia sa chytali za hlavy, keď sa dozvedeli, že mienime denne cestovať 40 kilometrov do Bratislavy a kúriť drevom. My sme však išli do nového života (a starého mokrého domu) s odvahou. Najmä ja som žiadne zásadné problémy neočakávala.

"Pozri, aké už máme zásoby na zimu," ukazovala som hrdo otcovi tri rady polienok v drevárni.

"Na zimu?" odfrkol znechutene otec, ktorý z detstva dôverne poznal problematiku kúrenia. "To je tak na tri týždne." Vtedy sa mi zdalo, že je neprimerane pesimistický. Pri tretej fúre dreva, ktorú sme v mrznúcom daždi vláčili do kôlne, som však musela uznať, že sa príliš nemýlil.

Ďalším bodom sporu bola doprava. "Snáď tam nechceš ťahať deti aj v zime každý deň?" spytovali sa ma neveriacky rodičia. "Prečo nie?!" rozčuľovala som sa. "Autobusy chodia pravidelnejšie ako v meste, cesta trvá rovnako, ako keď sme bývali v Devínskej Novej Vsi, navyše si môžeme pohodlne sadnúť a nemusíme sa tlačiť v tých hnusných ikarusoch."

O výhodách harmonogramu nášho autobusového spojenia som prvýkrát zapochybovala vtedy, keď som musela zostať v práci do siedmej večer. Posledný autobus do nášho hniezdočka odchádzal z Bratislavy o 18.30. Našťastie sa mi podarilo nájsť neskorší spoj do dediny na druhom brehu Dunaja. Výborne - kompu ešte stihnem a tie tri kilometre od prístaviska sú celkom pekná prechádzka, hovorila som si.

Všetko klaplo takmer ideálne. Kompa o ôsmej mi síce ušla pred nosom, ale v čakárni som si počkala na poslednú. Keď ma vyklopila na našom brehu, rázne som vykročila po vŕzgajúcom snehu domov. Ani som netušila, že som mala vlastne šťastie: neskôr som sa dozvedela, že kompa niekedy aj nepremáva. Príčiny sú rôzne: silný vietor, vysoká voda, mráz alebo jednoducho - technická porucha.

A tak sa pomaly zoznamujeme s jemnôstkami fungovania miestnej dopravy, počasia a medziľudských vzťahov. Niektoré sú celkom milé:

Vedro broskýň podané ponad plot.

Cirkulárka požičaná od suseda.

Mariška néni, ktorá občas prinesie niečo od mäsa: "Domáce a lacnejšie ako v obchode," žmurká sprisahanecky a opatrne otvára kabelu, akoby v nej mala cigarety pašované z Ukrajiny.

Ale základom fungovania života v obci je, samozrejme, krčma. Tam sa dozviete, za koho treba hlasovať vo voľbách, aj to, kto má na predaj odstavčatá a kto pšenicu, tam zoženiete murárov.

A najlepšie na tom je, že keď v Bratislave leje, my máme slnečno.