RUDOLF ŠVAŘÍČEK (1962) - český cestovateľ, fotograf, horolezec, vodák, potápač a dobrodruh. Vyštudoval ekonómiu na Vysokom učení technickom v Brne. V rámci množstva výprav a medzinárodných expedícií robil prieskumy extrémnych oblastí. Má za sebou napríklad expedície Polar 89 (so psím záprahom), Marco Polo (naprieč Áziou), Hodvábna cesta (rok a pol ázijskými štátmi), Živá Afrika (naprieč Afrikou v module Tatry). Venuje sa predovšetkým oblastiam izolovaných etník a jeho doménou je Indonézia a ostrov Nová Guinea. Absolvoval ojedinelé horské výstupy (napríklad český prvovýstup na Carstensz). Publikuje v českých i zahraničných časopisoch, je autorom knižky Živá Afrika. Spolupracuje s Českou televíziou a usporadúva festival GO Kamera, ktorý prezentuje filmy, fotografie a publikácie s cestovateľskou tematikou. Keď necestuje, žije a pracuje v Brne.

Túžba objavovať nepoznaný svet je silná. V prípade českého dobrodruha RUDOLFA ŠVAŘÍČKA súvisí s cestovaním do najodľahlejších kútov zemegule. "Behanie po planéte je tá najsilnejšia droga, cestovanie ma priam živočíšne baví," hovorí. "Potrebujem zmeny, mám rád odlety a úspešné návraty. Milujem, keď sa za kočiarom práši."

Cieľom Rudolfa Švaříčka sa v týchto dňoch stáva Slovenské národné múzeum v Bratislave. Nasledovateľ veľkých cestovateľov našej histórie - Miroslava Zikmunda a Jiřího Hanzelku, - tu od pondelka sprístupňuje unikátnu výstavu svojich fotografií a výsledkov prác z krajín neznámych etník tajomnej Indonézie a ostrova Nová Guinea.

Už dlho intenzívne cestujete?

"Začalo sa to ešte s rodičmi, chodievali sme okrem iného aj na Slovensko do Tatier. Keď som mal trinásť, vybrali sme sa s kamarátmi na cestu autostopom okolo republiky. Neskôr už prišla výprava do Severnej Kórey, Mongolska a ďalších krajín, ktoré boli nám, ľuďom z východného bloku relatívne dostupné, napríklad do Sovietskeho zväzu. Ešte za socializmu som sa v skupine štyroch Čechov, dvoch Rusov a jedného Slováka dostal aj za Severný polárny kruh. Potom už nasledovali veľké expedície do Ázie či Afriky. A napokon prišla moja najväčšia láska - Indonézia, a predovšetkým Nová Guinea."

Čím vám táto oblasť učarovala?

"Je to nesmierne pestrá krajina. Indonéziu tvorí sedemnásťtisíc ostrovov s odlišnými zvykmi a tradíciami. Len na ostrove Nová Guinea žije dvestosedemdesiat etník, ktoré hovoria sedemsto jazykmi. Je to miesto, ktoré ako jedno z posledných na Zemi ešte skrýva úplne neznáme, neobjavené oblasti. V leteckých mapách pri nej aj dnes nájdete poznámku - reliéf neznámy."

Aké to bolo, keď ste tam išli prvýkrát?

"Naša expedícia robila prechod ostrova cez centrálny horský masív, ktorý ako prvý zdolal beloch Heinrich Harer. Chceli sme jeho výkon zopakovať a aj sa nám to podarilo. Tešili sme sa, že keď hory zdoláme, konečne si sadneme do kanoe a budeme sa plaviť smerom na juh. Podarilo sa. Lenže raz v noci nám kanoe ukradli a s ním aj topánky, oblečenie, lieky. Tým nás v podstate odsúdili na záhubu, lebo možnosť pokračovať v ceste pešo neexistovala. Všade boli nekonečné močiare. Napokon sme sa zhodou priaznivých okolností a s obrovským šťastím odtiaľ dostali. Vtedy sme si povedali - už nikdy žiadna Nová Guinea."

A predsa ste sa tam vrátili.

"Chcelo to však čas. Keď sme po tej skúsenosti dorazili do Čiech, moja kamarátka z Českej televízie chcela so mnou Guineu nakrúcať. Bol som však taký rozčarovaný a rozhodený, že som musel odmietnuť. Prešiel rok a prešlo to. Do Novej Guiney sa odvtedy vraciam každý rok."

Nedáte na prvé dojmy?

"Možnosť komunikovať a stále objavovať čosi nové je vzácna. Sme poslednou generáciou, ktorá to ešte môže zažiť. Technika stále napreduje, civilizačný vývoj je rýchly. Najextrémnejšie miesta na Zemi už dlho nevydržia čakať nedotknuté. Je tu aj silný tlak misionárov, ktorí akoby sa predháňali v tom, kto skôr získa nové územia. Domorodci dnes o nich vedia pomaly viac než o susedoch z neďalekého údolia."

Ako na vás domorodci reagujú?

"Niekto sa strašne zľakne a s veľkým krikom utečie, iný prejaví obrovský záujem, nebojí sa fotoaparátov ani kamier. Ľudia tu medzi sebou v minulosti nekomunikovali. Báli sa, takže viedli vojny a žili na izolovaných územiach bez kontaktu. Preto je tu také množstvo jazykových skupín. Nikde inde na svete nie je taká jazyková diverzita. Čo kmeň, to iné zvyky, rituály, tradície. Každé stretnutie je pre mňa iný príbeh."

Ako sa dorozumievate?

"Spojnicou medzi nami je indonézsky jazyk bahasa, prevzatý z Malajzie, v ktorom sa nečasuje, neskloňuje, je jednoduchý, zábavný. Napríklad Mata Hari je zložené zo slov oko a deň a znamená oko dňa, teda slnko. Mata Air je oko vody, čiže prameň. Mata Uang je oko platidla, teda minca. Samozrejme, neovládam ten jazyk tak, akoby som chcel, ale v bežnej komunikácii mi to zatiaľ musí stačiť."

Aký je váš vzťah k domorodcom?

"Obdivujem ich. My, Európania, prídeme napríklad na ľadovec, sme perfektne vybavení, máme vibramy, flisy, špeciálne spacáky, bundy, goretexy. Oni majú bosé nohy a idú s nami do najvyšších polôh. Oni sú tí hrdinovia, čo vedia v džungli žiť, poznajú jej zákony, vedia zastreliť klokana alebo papagája, aby sme sa mohli najesť. Bez ich pomoci by sme veľa nedokázali."

Ako na vás pôsobia?

"Niekedy vedia byť krásni, sú ako veľké deti. Mám pri nich pocit, že keby som padal zo skaly, tak by niektorý z nich skočil podo mňa, aby som spadol do mäkkého. Sú omnoho rýdzejší, pôvodnejší, poctivejší, všetko robia priamo. Je krásne, že nehrajú tú našu európsku pantomímu. My sme tu všetci oproti nim herci, ktorí v snahe zaujať používajú mnoho mŕtvych slov, prázdnych fráz."

Koľko času potrebujete na to, aby ste ľudí v neobjavených krajinách spoznali?

"Čím dlhšia je cesta a pobyt v krajine, tým hlbšie kontakty vzniknú. Keďže naše cesty nakrúcame aj pre televíziu, núti nás to ísť stále hlbšie. Vtedy prichádzajú zaujímavé momenty, intímnejšie, osobnejšie stretnutia. Ľudia sú otvorenejší, spontánnejší. Odráža sa to aj na členoch výpravy. V extrémnych situáciách sa rýchlo odhalí, čo v kom je. Nemôžete si schovávať svoje konzervy s paštétou, aby ste sa mali lepšie ako ostatní. Tu spoznávate ľudí do hĺbky a stávajú sa z vás životní priatelia."

Stačí na to jedna cesta?

"Niekedy áno. Je to čosi nepochopiteľné. Ste napríklad s niekým na mesačnom treku a... Porozprávam vám jednu historku. V Novej Guinei sme s kamarátom chceli prekonať rieku. Keď opadla voda, zoťali sme stromy a stavali most. Držal som kamaráta na špagáte, istil som ho. V prúde rieky sa však dostal pod konštrukciu mosta a hrozilo, že sa utopí. Jediné, čo som mohol urobiť, bolo odviazať ho z lana a pustiť do hlbín. Urobil som to. Hladina vody sa nad ním zavrela. Vo chvíli, keď som bol presvedčený, že je koniec, sa kdesi v diaľke vynorila jeho hlava. S domorodcom, ktorý nás sprevádzal, sme šprintovali za ním. Samozrejme, on bol rýchlejší. Kým som zväzoval špagáty, kolegu chytil a vyťahoval z vody. Domorodec nevedel plávať, pretože tu sa ľudia boja rieky a duchov, ktorí v nej podľa nich žijú. Keď si to uvedomím, pýtam sa, koľko mojich známych by takto riskovalo život. A to nie je ojedinelý prípad."

Nebojíte sa o svoj život?

"Skôr by som hovoril o stále väčšom rešpekte. Narastá to priamo úmerne s tým, ako človek rozumie súvislostiam."

Čo robíte, keď necestujete?

"Môj život, to je stále tešenie sa. Keď som doma, teším sa na cestu, keď som na ceste, teším sa na návrat. Život je neskutočný vynález, dokáže fantasticky nadeľovať. Báječní ľudia, noví priatelia, silné zážitky. Niekedy sa až hanbím, že práve ja mám to šťastie byť taký spokojný."

Čo na to hovoria ženy vášho života?

"Mám partnerku, ktorá so mnou chodí na mnoho expedícií, aj na tie najťažšie. Zistil som, že ženy sú v mnohých veciach šikovnejšie a schopnejšie. Je velikášstvom myslieť si, že divočina je len pre drsných chlapov. Ide totiž o aj to, aby bol človek v extrémnej situácii skromný a prispôsobivý. Nie raz som zistil, že je to práve dievča, ktoré nerieši, aké miesto sa mu ujde v chyži na strome, alebo aký kúsok jedla dostane. Vedieť vyčkať, ako sa veci vyvinú, to dokáže naozaj len silná osobnosť."

Odkiaľ máte posledné zážitky?

"Práve som sa vrátil z Bornea. Boli sme okrem iného na Kinabalu, hore, ktorá sa šplhá do štyroch kilometrov priamo od mora. Jedna z najpôsobivejších, aké som doteraz videl. Zdá sa mi, že tou najkrajšou horou sveta je vždy tá posledná, z ktorej sa práve vraciam. Nakrúcali sme tiež na najbohatšom mieste sveta, v sultanáte Brunei. Na tretí deň mi tam začalo byť úzko, mal som pocit, že som tu omylom. Ľudia sú tam veľmi bohatí, pompézne paláce obalené zlatom, mocná ropa tečie prúdom. O šiestej večer však zem akoby zomrela, nočný život je zakázaný. Zaujímavá skúsenosť, mimoriadne silné pre oko kamery. Ale moje priority sú inde."

Čo si z ciest najlepšie pamätáte?

"Z každej cesty to najnáročnejšie. Vtedy sa človek dostáva na dno samého seba a objavuje tie najzaujímavejšie veci."

FOTO SME - PAVOL MAJER A ARCHÍV R. ŠVAŘÍČKA

Nahé telá so širokými kotekami na prirodzení sú súčasťou kráľovstva kúziel, v ktorom vládne mystérium. Blaho sprevádza škrípanie zubov, ktoré je vyjadrením vrcholného šťastia.

Výprava doviezla so sebou bicykle a učila na nich domorodcov jazdiť.

Rudolf Švaříček a jeho ostrovný kamarát.

"Sú to zvláštne pocity pri ľuďoch, o ktorých viem, že zabíjali a pojedali mojich predchodcov. Tu sa menia hranice bežného potravinového reťazca," píše Rudolf Švaříček vo svojich poznámkach. Člen kmeňa Kimyalov v kapucni, ktorej majiteľ bol kedysi zjedený.