rozpráva dramatický príbeh rodiny vysťahovaných Slovákov, ktorí pol storočia prežili v Kazachstane a rozhodli sa vrátiť do svojej vlasti. Je o odvahe žiť, obeti, očakávaniach a sklamaniach a hlavne o tom, že pre mnohých Slovákov je pojem solidarita neznámym cudzím slovom. Osud viacgeneračnej rodiny Slovákov z Kazachstanu sa vďaka jeho kamere a réžii stal zrkadlom, v ktorom sa vidíme v pravom svetle. Filmár Jaroslav Vojtek.

Cíti mladý dokumentarista, ako ste vy, spoločenskú objednávku na svoju prácu?
Nejakú objednávku alebo nebodaj požiadavku vôbec necítim. Je to veľký problém Slovenskej televízie, ktorej povinnosťou by malo byť túto objednávku vytvárať a napĺňať. Vznikla čierna diera našich dejín. V Čechách sa nakrúcajú celé dokumentárne cykly, ktoré rozprávajú osúčasnosti a televízie ich sústavne vysielajú. Nie je dôležité kúpiť filmy, ako žili dinosaury a egyptskí faraóni, ale ukazovať, ako si tu žijeme my. Musíme zaznamenať, že sú tu hladové doliny, že sa práve u nás stavia Kia, lebo naši ľudia sú v zahraničí zavedení ako lacná pracovná sila, že sú tu bohatí a chudobní, že sú tu ľudia so silným morálnym presvedčením, a aj tí so slabým. Keď niekto v budúcnosti vojde do archívu STV a pozrie si rok 2005, tak čo tam nájde? Víťazov SuperStar, ale nie dokument o tom, ako sa tu ľudia trápili, aké ťažké boli pre nich demokratické zmeny. Nezachytili sme ani pocit radosti, keď sme sa stali členmi EÚ. To sú závažné veci. Čo povieme svojim deťom, keď sa nás na to opýtajú? ‚Predstavte si, tešili sme sa?'

Ako sa vám napriek tomu podarilo nakrútiť viac ako desať filmov?
Zatiaľ som mal šťastie, že sa mi nejaké projekty podarilo dokončiť, ale je to veľmi ťažké. Nedá sa donekonečna existovať z pocitu ‚chcem, chcem, chcem'. Každý filmár a autor začne byť v nejakom okamihu unavený. Už 15 rokov tu žijeme v ilúzii, že sa časom začne nakrúcať, a stále to nejde. Trvá to od roku 1991.

Privyrábate si ako kameraman diskusnej relácie Pod lampou. Inšpiruje vás?
Určite. Je to zaujímavý intelektuálny priestor a STV by mala ponúkať podobne náročným produktom podstatne viac času a miesta. A to nielen v štúdiu, ale aj v autorských filmoch, v pôvodnej tvorbe ľudí, ktorí reflektujú našu spoločnosť.

Nemáte niekedy chuť zapojiť sa do debaty?
Občas mám chuť sa zapojiť až tak, že by som najradšej fyzicky použil svoju kameru. (Smiech.) Ťažko sa mi napríklad počúvali argumenty istého hosťa, ktorý mechanicky vyratúval, ako veľa dokumentov sa už nakrútilo, keď tu chýba základný systém, chýbajú mapujúce premyslené cykly, ako sa to robí v Čechách. U nás sa filmy objavujú sporadicky, vznikajú na vlastnú päsť, rozmanitými svojpomocnými spôsobmi, čo sa vždy odrazí na ich kvalite.

Momentálne prichádza do slovenských kín váš nový celovečerný dokument My zdes! Ako sa vám ho podarilo zrealizovať?
Časť prostriedkov som získal od ministerstva kultúry a mal som šťastie na producenta - štúdio LEON. Určite aj preto, že film má silný námet o tom, aké je ťažké nájsť si nový domov, opustiť ten starý a obetovať sa pre deti, aby mali lepšiu budúcnosť. Ukazujeme to na príklade viacgeneračnej rodiny Slovákov, ktorá pol storočia prežila v Kazachstane a rozhodla sa vrátiť do vlasti. Ide o akési podobenstvo toho, ako sme kedysi aj my odchádzali na Západ. Navyše je tu aj rovina toho, ako vidia títo navrátilci Slovákov - akí vlastne sme.

Akí sme?
Nie sme ešte pripravení na ľudí, ktorí k nám prídu žiť a pracovať odkiaľsi zvonku, napriek tomu, že sú pôvodom jedni z nás - Slováci.

Čím si to vysvetľujete?
Možno aj slovenskou povahou... Nášho hlavného protagonistu zneužívali napríklad v práci. Musel pracovať dvakrát viac ako domáci, v zamestnaní sa k nemu nesprávali rovnocenne. Brali ho ako utečenca a necítili k nemu žiadnu solidaritu. V tom to bolo najťažšie, lebo Dimitrij je pracovitý človek, ktorý tu chce žiť normálnym spôsobom - pracovať, živiť rodinu a bývať dôstojne, ale naša legislatíva mu to neumožňovala.

Vo filme riešite aj spoločensko-právne otázky? Nezastavili ste sa, napríklad, v Matici slovenskej, ako sa darí jej úradníkom?
To, čo sme nakrútili, sme nakoniec nepoužili, lebo film sa sústreďuje na ľudský rozmer - aké to je pomôcť druhému, aké to je postaviť sa znovu na nohy.

Kto tejto rodine pomohol najviac?
Určite Andrej Bán - predseda humanitárnej organizácie Človek v ohrození. Títo kazašskí Slováci sa s ním kontaktovali písomne a jedného dňa, po tom, čo doma všetko predali, prišli na Slovensko. Bolo to 6. decembra na Mikuláša. O 8. ráno zazvonili na zvonček panelákového domu a povedali Andrejovi: ‚My zdes!' Keby nebolo Andreja, asi by sa museli vrátiť naspäť - pomáhal im nájsť si strechu nad hlavou, prácu, úvery...

Prijali ich naši ľudia?
Prijali. Deti začali chodiť do školy, susedské vzťahy boli dobré, dcéra Táňa sa dokonca vydala. Najviac problémov mali v práci, kde využívali ich bezbrannosť. Za štyri roky nakrúcania mal Dimitrij aj veľmi ťažké obdobie, keď musel odísť z družstva, kde pracoval, lebo tam už vôbec nemohol vydržať. Nepracoval asi 3 mesiace, čo bola preňho veľká frustrácia. V Kazachstane bol naučený živiť celú rodinu - on bol ten, kto domov nosil peniaze. Tu sa musela zamestnať jeho manželka. Napokon si našiel inú prácu, zamestnal sa pri montážnej automobilovej linke a začalo sa mu lepšie dariť.

Družstevníci sa teda ukázali ako veľmi ‚srdeční ľudia'. Ako reagujú vaši priatelia na tento film?
Pozastavujú sa nad tým, prečo sa správame jeden k druhému tak, že tu nefunguje určitý rozmer ľudskosti a solidarity voči človeku, ktorý to potrebuje. Pripisujú to našej povahe, ktorá sa ešte bude musieť dotvoriť a naučiť sa to, čo je na Západe úplne normálne. Aj Česi už majú upravenú legislatívu pre takýchto navrátilcov, štát a humanitárne organizácie im poskytujú ubytovanie aj prácu. Slovensko má asi ešte veľké problémy samo so sebou, aby dokázalo prijať iných ľudí, aj keď si hovoríme, že sme už v Európskej únii. Dimitrij sem prišiel ako do vysnívanej krajiny. Myslel si, že tu ľudia chodia v bielych rukavičkách a že tu ani muchy nelietajú, lebo sme v Európe. Realita je však úplne iná. V tomto smere sme v Európe zatiaľ iba formálne - myslením a uvažovaním sme ešte stále pozadu.

Vo filme Dimitrij odpovedá na otázku, čo si myslí o Slovákoch, že sú to klamári. Prečo?
Hovoril o tom, že v kazašskej stepi existuje pojem ‚mudžika', čo znamená, že keď sa ľudia medzi sebou dohodnú, musia dodržať dané slovo. Na Slovensku mal veľmi často opačnú skúsenosť. Tu neplatili ani písomné zmluvy. Cítil sa stále klamaný, lebo v Kazachstane dohoda platila, aj keď nebola zapísaná.

S Dimitrijom ste sa vybrali do Kazachstanu. Ako ste vnímali túto krajinu?
Dimitrij vycestoval do Kazachstanu po triapolročnej nespokojnosti. Chcel sa presvedčiť, či urobil dobre, keď ho opustil. Svoje rodisko našiel opustené. Po odchode Rusov sa do miest nasťahovali stepní Kazachovia, ktorí skúpili domy, ale nemali žiadny vzťah k nehnuteľnostiam. Dimitrij svoj dom našiel v dezolátnom stave a pochopil, že cesta späť už nie je možná. Samotná krajina je prekrásna a zároveň hrozne chudobná. Rozumiem Dimitrijovi, prečo odišiel. Budúcnosť pre deti tam neexistuje. Obetoval sa pre svoje deti s vedomím toho, že sa možno celý život bude iba trápiť, ale ony už budú žiť v Európe.

Akých ľudí ste tam stretli?
Bol som viazaný príbehom Dimitrija - spoznal som sa s jeho rodinou, ktorá bola veľmi srdečná. Aj keď Kazachovia si zarábajú mimoriadne ťažko, sú veľmi dobrí, otvorení a dajú aj posledné, čo majú. Ich silné rodinné vzťahy sú pre nich až posvätné. Veľmi si cenia aj zdravie, peniaze a úspech sú pre nich až na treťom mieste. Na Slovensku to nevidíte - kariéra je prvá. Navyše, v Kazachstane majú ľudia veľmi silný vzťah k pôde a svoju zem milujú. Aj preto bolo Dimitrijovo rozhodnutie odísť na Slovensko takým ťažkým.

Za štyri roky ste nakrútili 130 hodín filmu, ktorý ste zostrihali na 80 minút. Čo ste obetovali?
Do filmu sa nedostalo, ako vlastne obyčajní Kazachovia žijú a pracujú, vynechali sme aj kazašskú svadbu. Museli sme vystrihnúť príbehy Dimitrijových detí, ktoré sú rovnako veľmi silné a dojímavé. Scenárista Marek Leščák postavil celý dokument na autentickom príbehu Dimitrija, ktorý sa vyrovná hranému filmu.

Hovorili ste, že je to film o odvahe žiť. Nie je skôr o odvahe úteku?
Je o odvahe návratu, o hľadaní šťastia a nového domova v mene budúcnosti detí.

Spriatelili ste sa so svojimi hrdinami?
Za tie štyri roky sme sa samozrejme spriatelili. Keď nakrúcam, akoby som žil ich život. Nie je ťažké podľahnúť blízkosti, o to horšie je neskoršie odlúčenie, keď sa pre ďalšie povinnosti už nedá pokračovať ďalej... Vtedy sa cítim hrozne. Ale vnútorne som stále s nimi a myslím na nich, a keď mám čas, zavolám. Najťažšie je, že musím skôr či neskôr tieto blízke vzťahy prerušiť, lebo idem nakrúcať ďalší film. Inak by som to nezvládol a musel by som prestať filmovať.

Zmení váš film osud tejto rodiny?
Verím, že zmení - že sa na nich ľudia budú pozerať inak - pozitívne. A možno im niekto podá pomocnú ruku, keď diváci pochopia, že tu chcú žiť tak, ako my.

Nakrútili ste vyše desať dokumentov. Môžete posúdiť, aký stav ľudskej solidarity je medzi naším domácim obyvateľstvom?
Najväčšiu solidaritu som pocítil v cykle Nechcené deti - o rodičoch, čo si zobrali deti z detských domovov, a o deťoch, ktoré museli do detských domovov prísť. Bol som až prekvapený, aká je silná, a dodnes v nej cítim obrovský potenciál našich ľudí.

Čo vás priviedlo k dokumentárnej tvorbe?
Ľudský príbeh... Človek je pre mňa vesmír, ktorý skrýva tajné zákutia a pre mňa je dobrodružstvom objavovať ich. Fascinujú ma vzťahy, schopnosť obety, solidarita, láska, nenávisť. Najprv som fotografoval, ale odrazu mi to nestačilo. Chcel som, aby ľudia hovorili a žili. Navyše ma veľmi baví, že ako režisér som úplne v pozadí. Mám možnosť poskytnúť ľuďom šancu prehovoriť cez moje plátno, zaznamenať ich myšlienky, názory, ktoré sú niekedy veľmi poučné a zaujímavé. Možno bolo hlavným dôvodom aj to, že si cez ľudí, o ktorých nakrúcam film, riešim vlastné životné otázky. Dokázal by som napríklad aj ja všetko nechať a odísť do Ameriky? Nevedel som to, a tak som o tom nakrútil dokument.

Váš učiteľ, režisér Dušan Hanák tvrdí, že filmová réžia mu pripomína prácu psychoterapeuta. Vnímate to rovnako?
Áno - cítim obrovskú empatiu k človeku, ktorého nakrúcam, ja sám prestávam byť dôležitý. Chcem spoznať jeho dušu, emócie a pravdivo o nich rozprávať. V tom vidím zmysel dokumentárneho filmu.

Na aké životné otázky ste získali cez svoje filmy odpovede?
Vo filme Blázonko som sa pokúšal zistiť, či je možné priateliť sa s človekom s psychiatrickým nálezom. A so svojím hrdinom som sa naozaj dokázal spriateliť, rozpráva mi svoje intímne veci, a viem, že je to vnútorne veľmi bohatý človek, a možno omnoho viac ako ktorýkoľvek zdravý. Nakrúcal som napríklad portrét komunistu, ktorý stále žije vo svojich ideáloch. Chcel som sa dozvedieť, prečo tak rozmýšľa a uvažuje, a spoznal som, aké je to hrozné, keď chcú človeka pripraviť o ideály, ktoré vyznával celý život. On si ich vziať nenechal. Pri ňom som vo svojom vnútri riešil, či by som dokázal ubrániť aj ja vlastné ideály. Základnou odpoveďou je však pre mňa večné hľadanie.

Už tri roky pracujete na filme Hranica. Čo je jeho hlavnou myšlienkou?
Je to film o dedine na ukrajinsko-slovenskej hranici, kde žije 85 percent Maďarov. V roku 1946, keď Sovietsky zväz získal Zakarpatskú Ukrajinu, dedinu rozdelila hranica. Bol to veľmi brutálny zásah, ktorý rozdelil rodiny, súrodencov, známych, milencov. Nejaká žena išla zvesiť bielizeň, a odrazu sa ocitla na opačnej strane, ako bol jej muž. Tento stav trvá až doteraz. Nakrúcam príbehy týchto ľudí, lebo aj keď hranicu otvoria, ostane vo vzťahoch av rodinách. Ešte čakám na jeden moment, či otvoria jednu bránku, aby sa ľudia mohli stretnúť. Uvidíme... Je veľmi ťažké takto dlho čakať, ale v tejto časozbernosti vidím zmysel tohto filmu, rovnako ako v dokumente My zdes!

Podarilo sa niekomu z dediny spojiť?
Hranica bola celé tie desaťročia veľmi prísne strážená. Aj teraz, keď sme chceli nakrúcať, vyhnali nás ukrajinskí pohraničníci ozbrojení samopalmi. Vzťahy sa popretŕhali a mladí ľudia už vôbec nepoznajú tých, čo sú za plotom. Je to veľmi chudobný kraj - oficiálnu cestu nezvládol pre peniaze ani jeden z nich.

Čo bude nasledovať po Hranici?
Spolu s Marekom Leščákom sa snažím dostať do realizácie Slovenský sen. Ide o anketový film o morálnom a duchovnom stave Slovákov. Kľúč je v tom, že sa pýtame ľudí z rôznych sociálnych skupín - bohatých, chudobných, modelky, dojičky, alebo zamestnancov márnice - aký je ich najväčší sen.

Aký je váš najväčší sen?
Je ich niekoľko, ale na starobu by som chcel mať horáreň, niekoľko psov, ohradu s muflónmi a v pokoji dožiť v prírode.

Sen - to je otázka začiatku. Dušan Hanák nakrútil film Obrazy starého sveta, postavený na otázke pre starších ľudí - čo považovali na konci svojich dní za najdôležitejšie v živote. Napriek svojmu veku, ako by ste na ňu odpovedali vy?
Chcel by som na konci svojho života povedať, že som tu nebol zbytočne.

Autor: Text: TINA ČORNÁ / Foto: MIRKA CIBULKOVÁ