Dlhých osem rokov sme museli čakať na nový radový album The Rolling Stones. A Bigger Bang (Väčší tresk) je podľa prvých správ označovaný za posledný veľký nádych skvelých hudobníkov, z ktorých traja členovia už presiahli šesťdesiatku. Ak si však vypočujeme všetkých šestnásť piesní (je to najdlhší album Stones od Exile On Main Street z roku 1972), zistíme, že 24. štúdiový album kapely by mohol byť novým míľnikom v dlhej histórii kapely.

The Rolling Stones sa v posledných rokoch definovali ako skvelá koncertná kapela s repertoárom, ktorého základ tvorí žiarivá éra od roku 1968 až 1972, keď vydali štyri dodnes vysokocenené albumy. Pesničky, ktoré vznikli potom, si len veľmi ťažko hľadali cestu na pódium, prípadne spestrovali koncerty.

Stones na dlhý čas stratili záujem a cesty dua Mick Jagger a Keith Richards sa rozchádzali. Napriek skvelým výkonom na pódiu ich albumy neprekvapovali. Často boli anonymné a plytké, aj keď na posledných radovkách ako Steel Wheels (1989), Woodoo Lounge (1994) alebo The Bridges To Babylon (1997) sa nájdu skutočné skvosty.

Najpodstatnejšie je však, že The Glimmer Twins, čiže svetielkujúce dvojičky, ako sa pred rokmi sami pomenovali Jagger a Richards, začali opäť pracovať spoločne a nie až počas nahrávania, keď každý z nich vytriasol vačky a zlepili, čo sa dalo. Dvojicu, ktorá väčšinu piesní napísala vo Francúzsku, možno nakopla aj rakovina bubeníka Charlieho Wattsa, človeka, bez ktorého by Richards s Jaggerom len veľmi ťažko vystúpili na pódium.

Duo, posilňované dobrými správami z Londýna o lepšiacom sa Charlieho zdraví, oprašovalo svoju skladateľskú zručnosť.

To je hlavný dôvod, prečo Väčší tresk znie tak "stonesovsky" a vracia kapelu do rozháraných sedemdesiatych rokov, keď londýnski hudobníci, odkojení na bluese, rokenrole a country, začala začleňovať do svojej hudby vtedy nové štýly ako funk, reggae a dokonca aj disco!

Podstatné je aj, že album vznikol bez zbytočných producentských tikov, nájomných hudobníkov a posledných vymožeností techniky. Nové piesne majú svoj život, či už je to drsný otvárak Rough Justice alebo balada Streets Of Love, jedna z klasických milostných piesní Stones, v ktorom sa záletník Jagger kajá za svoje hriechy a nevery. Že by dostal tento starnúci Peter Pan, ako ho pred rokmi pomenoval Richards, konečne rozum?

Jagger je v textoch prekvapivo otvorený a pomáha to. Rain Fallin Down alebo Look What the Cat Dragged In je ten najlepší funk, ktorý Stones splodili od piesní Miss You a Undercover Of The Night. Príliš veľa zbytočnej publicity spôsobila Sweet Neo Con, Jaggerov útok na Bushovu administratívu, ktorá vrátila politiku na albumy Stones. Je nenápadná, ale s každým novým počutím narastá jej sila.

Na pieseň Back Of My Hand sa čakalo roky. Najobyčajnejší, ale zároveň najlepší čisto bluesový track, ktorého témou je osud, pripomína stratený skvost od Johna Lee Hookera. Na Sticky Fingers (1971) si skupina vypožičala štandard You Gotta Move, teraz dokáže napísať takúto pieseň sama. Čierni bluesmani zložili niektoré zo svojich piesní na staré kolená, tak prečo by sa to nemohlo podariť Stones!

Keith Richards, drsniák a veľký romantik v jednej osobe, spieva dve piesne, z ktorých zaujme "waitsovská" country balada This Place is Empty, odspievaná v rámci jeho vokálnych možností so sinatrovským citom.

Nájdu sa tam možno aj tri piesne, ktoré pôsobia ako výplň, a určite sme už niektoré z nápadov počuli v iných podobách na albumoch Stones. Ale toto je nahrávka, kde skupina znovuobjavila samu seba a dala nám nahliadnuť, ako sa Jagger, Richards, Watts a Ron Wood cítia v novom tisícročí so šiestimi krížikmi na chrbte.