Pes veľký asi ako topánka sa mi cez úplne nové nohavice zahryzol do pravého lýtka. Samý sval! Vyskúšal teda aj ľavé. V tom momente som sa nezmohol na nič viac len krátky komentár: "Je to možné?" Majiteľ sa snažil psa pritiahnuť na obojku späť k sebe. Neprehovorili sme ani slovo.

Až doma som si uvedomil, čo sa vlastne stalo. Trvalo mi vyše týždňa, kým som sa odhodlal ísť k lekárovi. Mám si dať pichnúť injekciu proti tetanu, tri dni hľadať psa a ísť s ním na prehliadku, aby sa zistilo, či má besnotu. Potom sa uvidí.

S pomocou jednej z obyvateliek bloku som zazvonil na dvere možného majiteľa. Doma bola len jeho manželka. Pán so psom je na chate. Jej sa to celé nezdá s tým pohryznutím. A vôbec, vraj som smiešny. ("To ste mohli prísť aj po roku!") Uznávam, prichádzam s oneskorením.

Ukáže mi papiere, že pes bol takmer pred rokom očkovaný, no k veterinárovi so mnou nepôjde a ani mi ho nepožičia. Prečo? Lebo ho ľúbi! ("Môžete si volať koho chcete, políciu aj milíciu!)

Dostal som prvú z piatich injekcií proti besnote. Možno som ani nemusel, no teta svojho psa ľúbi, a ja si môžem pískať.

Rozmýšľam nad tým, prečo niektorí ľúbia domáce zvieratká viac ako ľudí. Asi preto, že kým v medziľudskej komunikácii ide o konfrontáciu, v komunikácii so zvieratkom je pozícia silnejšieho viac-menej automaticky zabezpečená.

Prajem si, aby tí mufkovia, pufkovia, ňufáčikovia, benynkovia, denynkovia a podobne začali hovoriť ľudskou rečou. Budú aj potom pre svojich majiteľov takí "čačaní"?

Autor: STANO DÁVID