Večer známa päťkilometrová promenáda Malecón v Havane ožíva. Do mora skáču už len šarvanci, turisti posedávajú na múriku a vychutnávajú pohľad na západ slnka a pokojnú hladinu. To je však výzva pre zlodejov. A pokoj je v okamihu preč. FOTO - REUTERS

Je desať hodín večer, Havana ožíva. Na múriku na Malecóne vysedávajú mladí Kubánci i cudzinci a sledujú pokojné more, ktoré sa obíja o kamene. Známa, takmer päťkilometrová promenáda je plná ľudí. Tu vlhko a horúčava ustupujú akosi skôr a príjemný morský vánok dodáva energiu na večer. Všade je čulo. Reštaurácie a kaviarne sa pomaly zapĺňajú, v neďalekom parku sa ešte hrajú deti.

V sekunde sa idylka zmení. Traja mladí Kubánci sa potichu priblížia k dvojici turistov. Jeden z nich sa mladej žene snaží z krku strhnúť príručnú tašku, ostatní sledujú okolie. Po krátkom súboji sa aj s úlovkom dajú na útek. Zabočia do prvej tmavej uličky a stratia sa v nenávratne. Davy na uliciach ich sledujú, ale nerušia. Nikto sa ani len nepohne. Keď sa po chvíli objaví policajt, ešte sa snaží pomôcť. Spolu s dvojicou turistov prebehne uličku, kde banda zmizla. Nikoho z prizerajúcich sa však na zlodejov nespýta. Po chvíli zavolá kolegov a posadí okradnutú dvojicu do policajného auta.

Ochotní sú aj jeho kolegovia na policajnej stanici v centre Havany. Ale nič viac. Každú chvíľu sa pri turistoch niektorý z nich pristaví a konverzuje. "Odkiaľ ste? A čo sa vám stalo? Aha, musíte chvíľu počkať, máme veľa roboty, príde kolega. Vydržte chvíľu." Kolega príde. Ale tiež iba zdvorilo konverzuje.

Po dvoch hodinách to vzdávame. Poznáme už každého na policajnej stanici a portrét Fidela Castra s jeho múdrym výrokom o spravodlivosti sme sa z dlhej chvíle naučili naspamäť. O tom, čo sa nám stalo, sme už porozprávali všetkým, ale nepohli sme sa ani o krok. Nemáme v ruke jediný papier, ktorý by dokazoval, že sme hneď prvý ve-

čer na Kube prišli o peniaze, doklady a mobil.

Zlodejov si vraj najímajú Američania

Na druhý deň sa vyšetrovanie vlečie rovnakým tempom. Akurát začíname na imigračnom úrade, kde majú jednu kanceláriu klimatizovanú. Rozdiel je značný. Muži a ženy v týchto uniformách sú najvernejšími služobníkmi režimu Fidela Castra a patria určite k tým schopnejším. Po dvoch hodinách už existuje zápisnica a oficier zavolá na miestnu stanicu, kde sme celé martýrium deň predtým začínali. Dvaja policajti nás berú autom na miesto činu. Už po stýkrát opakujeme, ako sa to stalo. Policajt je mimoriadne svedomitý. Vo vlhku a horúčave detailne perom kreslí park a ulicu, kde došlo ku krádeži. Najviac času mu zaberie socha v parku. Snaží sa ju nakresliť úplne presne. Potom zaváha. Nevie názov ani jednej z ulíc, ktoré sa tu pretínajú, a tak dôležito zapíska na pochôdzkara. Ten mu všetky názvy ulíc doplní. Po hodine už máme presný nákres udalosti, k páchateľom sme sa opäť nedostali. Nasadáme do auta a mierime do nemocnice. Ide len o škrabanec, stal sa však pri krádeži a lekár sa naň musí pozrieť. Hoci, ktovie, či je to lekár. Vošli sme síce do nemocnice, muž v bielom plášti však sedí za prázdnym bielym stolom a nemá ani len fonendoskop. Potvrdenie o zranení nám však vydá.

Od lekára ideme do ďalšej budovy, už sa ani nepýtame, prečo a načo. "Máte tu veľa takýchto prípadov? Okrádajú tu turistov často?" krátime si dlhú chvíľu konverzáciou. Policajtom sa však príliš odpovedať nechce. Jeden z nich sa sťažuje, že sa dnes necíti dobre. Strašne ho bolí hlava. Keď mu ponúkame ibuprofen, zdráha sa. "Učia nás, aby sme si nezvykali na lieky. Tie škodia," opakuje dobre naučený text. Až neskôr, keď navštívime niekoľko poloprázdnych lekární, pochopíme, prečo sa tento slogan u ľudí ujal. Naveľa si od nás liek vezme a viditeľne mu to zlepší náladu. Chce nám to nejako oplatiť. "Krádeží tu nie je veľa a bolo by ich ešte menej, keby nebolo tých amerických prisluhovačov," odpovedá na našu pôvodnú otázku. Keď sa na seba nechápavo pozrieme, dovysvetľuje: "To sú tí disidenti, Američania ich platia, aby si tu najímali zlodejov a tí okrádali turistov. Robia Kube iba zle," dokončí svoju teóriu. Očividne sa mu uľavilo. Liek na hlavu asi zabral.

Po siedmich hodinách vyšetrovania už máme slušný objemný spis a konečne dostávame, prečo sme prišli. Potvrdenie polície, že sa stala krádež.

Lenže, sme na Kube. Potvrdenie to je, ale že sa stala krádež, sa z neho nedozviete. Je to len oznam o prípade s dlhým číslom spisu. "Každý, kto zavolá na policajnú stanicu a nadiktuje číslo, sa dozvie, čo sa stalo," vysvetľuje pokojne policajt, keď protestujeme proti zdrapu papiera. "Všetci na Kube vedia, ako to funguje," lúči sa s nami. Vtedy ešte netušíme, že to na Kube nevie nikto a zdrap papiera za to čakanie vôbec nestál.

Vo dverách policajnej stanice stretávame ďalšiu dvojicu turistov. Mladý pár zo Švédska má v tvári rovnaký výraz, aký sme mali my, keď sme sem prišli ohlásiť krádež. Oni však nevedia ani po španielsky.

"Ukradli nám videokameru. Uprostred bieleho dňa," opisujú svoj čerstvý zážitok s Kubou. "Začal som ho naháňať a on ma napadol. Pobili sme sa, ale podarilo sa mu utiecť," hovorí Brian. Pri pohľade na jeho statnú postavu, sme radi, že sme nič podobné nepodnikli.

Keď švédskej dvojici rozprávame náš príbeh, vypočujú si ho len do polovice. "Čože, ste tu sedem hodín? Tak to padáme," narýchlo sa lúčia, keď zbadajú, že sa k nim blíži jeden z policajtov, aby s nimi spísal zápisnicu.

Počuť podobné príbehy na Kube nie je bežné. Krajina má niekoľko obľúbených sloganov a ten o nízkej kriminalite patrí k najobľúbenejším. Turista je tu posvätnou kravou, ktorá dáva doláre a miestne úrady urobia pre jeho ochranu všetko. Krádež sa trestá, ale okradnutie turistu zvlášť. Aj napadnutie sa tu prísne trestá, ale zbiť a okradnúť turistu je takmer samovražda. Briana okradli, keď na kameru snímal jednu z najnavštevovanejších havanských pamiatok - Capitolio, prepychovú kópiu washingtonského Kapitolu. Tam sú masy turistov.

Nečudo, že kradnú

Kubánci sú zrazu otvorenejší. Keď už vedia, čo sa nám stalo, hovoria o kriminalite na ostrove celkom otvorene. "Áno, zhoršilo sa to. Pred vami tu bývala jedna dievčinka, ktorá mala problém vrátiť sa domov. Nemala ani pas, ani doláre," hovorí nám naša domáca pani Bertika. "Všetkým hovorím, aby si časť peňazí nechali radšej tu."

Pani Bertika je architektka, tak ako väčšina Kubáncov sa však živí tým, čo vynáša najviac. Robí pre turistov. Na havanskej ulici San Lazaro prenajíma dve izby vo svojom dome. Ubytovanie na súkromí, čiže casas nájdete v Havane takmer v každom treťom dome. Sú to slušné izby so sprchou a záchodom a niekedy aj so skromnými raňajkami asi za 20 dolárov na noc.

Pre turistov je to výhodná cena, pre majiteľov izieb rozhodujúci príjem.

Otvorenosť pani Bertiky nás zaskočila. Od ľudí, ktorí prenajímajú izby, takúto kritiku nepočuť. Sú to všetko ľudia preverení režimom, ktorí si svoju licenciu príliš vážia, než aby hovorili, čo si myslia. Je pravda, že niekoľko mesiacov v roku platia za licenciu viac, ako na izbách zarobia, v lete je však Havana vypredaná a všetko sa im vráti. Okrem turistov si izby prenajímajú aj študenti, ktorí na prázdniny ostávajú, aby si trochu užili pláží.

Keď o pár dní neskôr hľadáme nové ubytovanie, pocítime to na vlastnej koži. "Bohužiaľ, máme obsadené," odbijú nás asi pri desiatich domoch s nálepkou CASAS na dverách. Keď už strácame nádej, ujme sa nás mladý párik, ktorý si pred jedným z domov pofajčieva. Hľadáme ďalšiu polhodinu, kým konečne dostaneme voľnú izbu. Isabel aj s priateľom nám veľmi pomohli. Až neskôr sa dozvedáme, že za to od majiteľa domu dostanú prepitné, ktoré už máme započítané do ceny izby. Tak to tu chodí.

Ani 24-ročná Isabel nie je prekvapená, keď jej večer pri Mojite rozprávame o našom zážitku so zlodejmi. Sedíme v hoteli Havana libre, ktorý je v ten večer jedinou osvetlenou budovou v meste. Pred niekoľkými hodinami sa Havanou prehnal hurikán Dennis a kubánske hlavné mesto ostalo bez elektriny. Najdrahší hotel v meste má však vlastný záložný zdroj.

A tak sedíme v preplnenej hale hotela a popíjame posledný drink, ktorý nám ešte čašníčka dokázala namiešať. Všetko ostatné už došlo. "Teraz musia mať zlodejíčkovia v Havane raj," prehodíme medzi rečou. Isabel sa najprv ošíva, ale potom hovorí celkom otvorene. "Viete, ani sa im nečudujem, že kradnú, hoci ja by som to nikdy nerobila. Keď vidíte tých turistov, ako si môžu všetko dovoliť, a vy nemáte nič, je to hrozné," hovorí.

Isabel je teraz na materskej. Doma má dve malé deti, ale ani jedného z otcov. Býva s matkou a sníva. "Aj ja by som chcela mať viac peňazí, kúpiť si vlastný byt a odsťahovať sa od rodičov. Ale kedy si ho budem môcť dovoliť?" Isabel bola pred materskou dovolenkou sekretárkou s platom, ktorý nestačí ani na mesačné výdavky na jedlo. Odvraciame hlavu, keď zbadáme, že si do kabelky dáva Sprite, ktorý sme jej k drinku kúpili.

Vypadnite!

Kuba je vyhláseným turistickým rajom v katalógu cestovných kancelárií a na najkrajších plážach na Varadere. Čosi sa však na ostrove zmenilo. Ľudia sú ešte chudobnejší a zúfalejší. Takí zúfalí, že od krádeže ich neodradia ani najprísnejšie tresty a vidina väzenia. Celkom otvorene dávajú najavo, že turistov potrebujú, ale nijako zvlášť nemilujú. Príliš im pripomínajú, čo všetko im ešte revolúcia Fidela Castra nepriniesla a už zrejme neprinesie.

Ako namosúrenej čašníčke, ktorá nás obsluhuje, alebo statnému černochovi, ktorý stojí za nami v miestnom obchodíku v rade na cigarety. Keď sa konečne objaví predavačka, muž so zlatými reťazami na krku sa bez slova predbehne. Keď sa ohradíme, vyrúti sa na nás a povie to, čo si mnohí v rade za ním zrejme myslia. "Čo sa tu vy, svine, rozťahujete. Sadnite si na tie svoje lietadlá a vypadnite domov. My vás tu nepotrebujeme."

Obľúbeným miestom zlodejov je aj okolie kubánskeho Capitolia. Tu je koncentrácia turistov najväčšia. Kamery z krku miznú aj za bieleho dňa. Napriek oficiálnym vyhláseniam zodpovedných o nízkej kriminalite.

FOTO - ARCHÍV

Mnohí Kubánci žijú z turistického ruchu. Tieto dve dámy pózujú s cigarami v ústach pred aparátom za peniaze. Napriek tomu mnohí turistov neznášajú.

FOTO - TASR/AP

Nečudo, že kradnú, keď vidia, čo turisti majú a oni si nemôžu dovoliť, myslia si aj počestní Kubánci. Tento dom pre svoju rodinu pred dvesto rokmi postavil španielsky obchodník. Dnes tu živorí 40 kubánskych rodín. FOTO - REUTERS

Autor: MIRIAM ZSILLEOVÁ, Havana - Bratislava