Hladina riek toto leto opäť stúpla. Vytrvalé dažde spôsobili vo viacerých európskych mestách povodne. Naša najväčšia rieka Dunaj problémy nenarobila, aj keď ohlasovaný tretí stupeň povodňovej aktivity nahnal minulý týždeň ľuďom strach. Boj s prírodou tu zvádzalo Vodné dielo Gabčíkovo, ktoré funguje na ľudský povel.

Hoci stavať sa začalo ešte za komunizmu, búrlivé diskusie o tom, aký to bude mať na okolitú prírodu, sa začali až po novembri 1989. Odvtedy sa seriózne výsledky odborníkov na túto tému stále len rodia. Napriek tomu je zrejmé, že od uvedenia vodného diela do prevádzky v roku 1992 vyzerá Dunaj inak. Aj život ľudí na toku rieky sa zmenil.

"Kedysi sme sa mohli s dobytkom prebrodiť na druhú stranu Dunaja. Rástli tu ovocné stromy a mohli sme sa váľať v tráve s dievčatami," spomína si ujo, ktorý si v teplý letný deň zbehol so psom k vode. Býva neďaleko v rodičovskom dome, pod hrádzou vo Vojke - jednej z dedín, ktorých sa vodné dielo citeľne dotklo.

Symbol násilia

Územie zasiahnuté výstavbou Vodného diela Gabčíkovo stále monitorujú odborníci a výsledky z opakovaných meraní a pozorovaní predkladajú raz do roka vláde. Ochranár Mikuláš Huba tvrdí, že o mnohých ekologických škodách na tomto území stále viac tušíme, ako vieme.

"Bývalý fenomén takzvanej vnútrozemskej delty Dunaja oprávňoval toto územie na vyhlásenie za národný park, ktorý mohol produkovať rôzne ekologické a ekonomické výnosy oveľa dlhšie a stabilnejšie ako vodné dielo s obmedzenou životnosťou," hovorí. "Namiesto trvalých prírodných systémov nastúpili dočasné, umelé, ktoré sú náročné na riadenie, údržbu a ľahko sa nám môžu vymknúť z rúk. Aj s odstupom rokov zostáva toto dielo pre mňa symbolom násilia - na prírode, odborníkoch, ochranároch i miestnych obyvateľoch."

Kde sa rieka láme

Vnútrozemská delta Dunaja siaha od Jarovského ramena pri Bratislave až po Medveďovské rameno. Ide o niekoľko desiatok kilometrov ramennej sústavy v záplavovej oblasti Dunaja, považovanej za naozajstný európsky unikát. Podľa odborníkov práve ona utrpela vodným dielom najviac.

"V tejto oblasti sa nachádza zlom v spáde Dunaja," hovorí Vladimír Kováč z Prírodovedeckej fakulty UK v Bratislave. "Pri Devíne na sútoku s riekou Moravou má Dunaj ešte vlastnosti podhorskej rieky, pri Gabčíkove je už spád menší a nadobúda charakter nížinnej rieky. Práve tento zlom spôsobil, že Dunaj sa rozlieva do ramien."

Vďaka rôznorodosti podmienok tu vznikol špecifický a pestrý biotop, akýsi veľký žijúci organizmus. V minulosti sa tu príroda prirodzene prispôsobovala záplavám, ktoré prinášali do dunajských ramien živiny a umožňovali rybám migrovať. Ľudia si na tieto podmienky museli prirodzene zvykať. Žili z rybolovu, stavali mlyny, ryžovali zlato.

Čerešne oberali z člna

Rieka síce dobre živila úrodný nížinný kraj, ale z času na čas sa menila na vodný živel. "Bolo 17. júna 1965, keď som sa vracala z prijímačiek v Bratislave a práve pretrhlo hrádzu v Čičove," spomína dnes Žofia Nagyová na deň, keď Žitný ostrov postihla najničivejšia povodeň za minulé storočie. "Trvalo osem dní, kým sa voda dostala aj k nám do Kolárova. Keď sa moji rodičia vrátili od príbuzných, kde boli evakuovaní, všetok nábytok plával pod stropom. Náš otec vtedy zbieral z člna čerešne."

Každá povodeň priniesla zmeny nielen ľuďom, ale aj biotopu vnútrozemskej delty. Stáročiami sa menili druhy porastov. Ramená zanikali, vznikali nové, premiestňoval sa aj hlavný tok Dunaja.

"Najväčšie zásahy urobil napokon človek," hovorí vodohospodár Vladimír Holčík. "V devätnástom storočí sa začala priemyselná plavba, s ktorou boli spojené nevyhnutné úpravy toku, bagrovanie brodov, výstavba výhonov, brehových opevnení a prístavov so všetkou infraštruktúrou, ako aj výstavba jednotných ochranných protipovodňových hrádzí."

Delta ako špongia

Ochranári a prírodovedci dostali možnosť verejne zasahovať do projektu výstavby Vodného diela Gabčíkovo až po páde komunistického režimu v roku 1989.

Podobne ako Mikuláš Huba, aj Vladimír Kováč tvrdí, že keby sa bol uskutočnil pôvodný projekt, vnútrozemská delta by dnes vôbec nejestvovala. "Vďaka zásahu odbornej verejnosti a ochranárskych organizácií je to lepšie, ako to malo byť," hovorí Kováč. "Vnútrozemská delta však bola aj tak z veľkej časti zničená. Ramenná sústava bola rozdelená na niekoľko úsekov, ktoré spolu nekomunikujú."

Mikuláš Huba tvrdí, že vzhľadom na škodlivé sedimenty, ktoré sa ukladajú v časti, kde bola vybudovaná zdrž Hrušov, je vodné dielo vo vzťahu k unikátnemu rezervoáru podzemných vôd časovanou bombou. Entomológ Roman Cséfalvay vysvetľuje, že rieke a jej ramenám chýba okysličovanie a bakteriálne procesy štrkového dna, ktoré by zabezpečovali jej samočistiacu schopnosť. Na vyasfaltovanom dne sa totiž ukladajú nánosy s výživnými látkami i rastlinné spoločenstvá, ktoré by mala voda prenášať. "Príroda tu stratila svoje charakteristické rysy," hovorí. "Delta bola úžasná v tom, že slúžila ako filter, ako špongia. Keď prišla veľká voda, celé územie nasiaklo vodou, ramená sa zaliali a potom vodu počas roka uvoľňovali. Teraz všetko hneď odtečie preč."

Kedy a ako zaplavovať

"V Čunove sme presmerovali tok Dunaja do prívodného kanála, okrem dohovorenej dotácie starého koryta Dunaja podľa Medzivládnej dohody s Maďarskou republikou," hovorí Ján Cábel z Vodohospodárskej výstavby v Bratislave, hlavný inžinier projektu náhradného variantu C. "Ekológom a ochranárom sa nepáči, že staré koryto Dunaja je oddelené od ramennej sústavy vnútrozemskej delty, my ju však dokážeme pravidelne celý rok zásobovať vodou cez odberný objekt pri Dobrohošti."

Prirodzené záplavy na tomto území sú dnes zriedkavejšie, umelé sú však boľavým miestom. Vodohospodári by ich podľa vládneho nariadenia mali robiť dvakrát do roka, na jar a na jeseň, ale majú problém s termínom a s teplotou vody. Musia sa s nimi zhodnúť rybári, lesníci, výskumníci, akadémia, prírodovedci aj miestni obyvatelia. Prírodovedci myšlienku umelého zaplavovania celkom nezavrhujú, no nedôverujú jej. "Obávam sa, že v prípade niektorých ramien sa míňa účinkom," hovorí Vladimír Kováč. "Umelé záplavy spôsobujú, že delta speje k čoraz väčšej uniformite," tvrdí Roman Cséfalvay.

V zajatí vody

Za posledných trinásť rokov prežili tunajší ľudia dve veľké povodne. Počas prvej, v roku 1992, keď prívodný kanál ešte nebol napustený, boli pripravení na evakuáciu. V roku 2002 verili, že vodné dielo to zvládne, podľa Jána Cábela sa tak aj stalo.

K myšlienke pravidelných umelých záplav nie sú veľmi ústretoví. Okrem ramien zasahujú aj materiálové jamy, ktoré vznikli po vyťažení štrku pre hrádzu lemujúcu prívodný kanál, a v lete slúžia ako miesta vodných športov. Najbližšie k nim majú Dobrohošť, Vojka a Bodíky. Práve tieto dediny sa po prehradení Dunaja dostali na ostrov, sú obkolesené z jednej strany prívodným kanálom, z druhej starým korytom Dunaja. Na ľavú, ,šamorínsku' stranu, premáva cez prívodný kanál kompa.

Podunajské prostredie je však atraktívne na trávenie voľného času. Chodia sem rybári, pre milovníkov športu vyrástol v Čunove areál vodných športov, hrádza je výborným miestom pre cyklistov a korčuliarov a galéria Danubiana láka obdivovateľov výtvarného umenia.

Srdce vnútrozemskej delty

Už koncom sedemdesiatych rokov sa uvažovalo, ako podunajskú oblasť upraviť na rekreačné účely. "Pôvodne mal do toho investovať štát, ale dnes je to inak, pozemky ponúkame a prenajímame podnikateľským firmám," hovorí Drahomír Jurčacko z Vodohospodárskej výstavby. "Dobré by bolo, keby iniciatíva vychádzala od ľudí z dedín, ktoré výstavba vodného diela najviac zasiahla. Tie sú srdcom vnútrozemskej delty."

Od Jarovského ramena až po Gabčíkovo je dnes navrhovaných viacero stredísk - veslársky a kanoistický štadión, kajakárska dráha, jachtárske prístavy s kompletnou vybavenosťou, škola windsurfingu, športoviská, ubytovacie zariadenia a služby. Najhorúcejším plánom je výstavba rekreačno-športových objektov v areáli Danubiaparku, ktorý by mal vyrásť pri zdrži Hrušov. "Sme v dotyku s chránenou krajinnou oblasťou Dunajské luhy, takže všetko je pod drobnohľadom ministerstva životného prostredia," hovorí Jurčacko. Verí, že čiernym stavbám v podunajskom regióne odzvonilo. "Plánovaná výstavba súkromných chát tu má presne vymedzené parametre."

Čo by bolo, keby

Vodohospodári pripúšťajú, že vodné dielo zmenilo život vnútrozemskej delty, nie však, že by prispelo k jej zničeniu. "Keby nebolo Vodného diela Gabčíkovo, ramenná sústava Dunaja by bola v niektorých obdobiach v čase vegetácie úplne bez vody. Niektoré ramená boli suché skôr, než sme začali stavať vodné dielo," tvrdí Ján Cábel. "Voda v minulosti totiž stále viac vyhlbovala dno koryta, čo spôsobovalo pokles hladiny v rieke."

"Za nižších vodných stavov mali lode problém dostať sa do bratislavských prístavov. Tie totiž nemožno bagrovaním prehĺbiť, pretože by sa porušila statika prístavných múrov. Vodné dielo vzdutím hladiny tento problém vyriešilo," dopĺňa Vladimír Holčík.

Na úseku Vodného diela Gabčíkovo sa dnes môžu plaviť lode s ponorom tri a pol metra nepretržite po celý rok. Stojí tu aj najvýkonnejšia vodná elektráreň na Slovensku, hoci nie je optimálne využitá. "Je to do veľkej miery spôsobené nevybudovaním objektov vodného stupňa Nagymaros," hovorí Cábel. "Okrem toho, v rámci EÚ je lacnejšie doviezť k nám elektrickú energiu, ako ju u nás vyrobiť. To však neplatí pre energiu vyrobenú vo vodných elektrárňach. Preto by mala byť v zákone zakotvená povinnosť využiť naplno obnoviteľné zdroje ako slnko, vietor, vodu."

Odtiaľ potiaľ

Okrem spomínaných účelov mala sústava vodných diel Gabčíkovo-Nagymaros slúžiť aj ako protipovodňová ochrana. Počas povodne v roku 2002 sa však v názoroch na to rozchádzali aj sami vodohospodári.

Staré dunajské hrádze sú spevnené na celom toku Dunaja. Keby niektorá v úseku od Čunova po Gabčíkovo povolila, vodu zastaví ešte veľká hrádza pri prívodnom kanáli vodného diela, projektovaná na deviaty stupeň seizmicity. Vodohospodári ubezpečujú, že voda v tomto úseku je pod kontrolou. Problémom je len ľavá hrádza odpadového kanála pri Gabčíkove, ktorá mala súvisieť s prácami na maďarskej strane.

Kúsok za Gabčíkovom, pri Palkovičove - dnešnom Sape, sa technické dielo končí. Od chvíle, keď Dunaj a jeho ramená pokračujú svojou cestou smerom na Komárno a Budapešť už len v starom koryte, má na prietok vody dosah iba príroda.

Ani zhoršenie, ani zlepšenie - ale zmeny nastali

Znalec rýb VLADIMÍR KOVÁČ sa špecializuje na ichtyológiu už vyše dvadsať rokov a na Prírodovedeckej fakulte UK v Bratislave prednáša ekológiu. Pri Dunaji vyrastal, vie, čo príroda v okolí rieky skrýva.

Rozprávali sme sa o tom, ako žije Dunaj dnes. Ako vnímate zmeny, ktoré sa udiali s Dunajom od sprevádzkovania Vodného diela Gabčíkovo?

"Dnes je ťažké oddeliť vplyv samotného vodného diela od niektorých iných činiteľov, najmä turizmu, pytliactva či biologických invázií. Ak však zostaneme pri rybách a vo vode, tak časti Dunaja, ktoré nie sú priamo zasiahnuté výstavbou, zostali na tom v podstate tak, ako boli, dokonca sa situácia zlepšuje, pretože voda je dnes čistejšia. To však s gabčíkovským vodným dielom nesúvisí. Následkom bezuzdného pytliactva, nepriamo ovplyvneného aj výstavbou vodného diela, sa však v dunajských ramenách zmenila veková a veľkostná štruktúra rybích populácií, takže dnes tu rybár ťažko chytí nejaký rekordný úlovok. Na druhej strane, pribudli najmenej štyri invázne druhy rýb, ktorých dosah môže byť obrovský. Napríklad jeden z nich v oblasti Veľkých jazier v USA nepriamo spôsobil otravu a úhyn desiatok tisícov vtákov."

Nastali nejaké dramatické zmeny?

"Ak sa pozrieme na slovenský úsek Dunaja ako celok, tak nie. Treba však povedať, že vnútrozemská delta utrpela veľký zásah. Časť bola úplne zničená, časť vysychá. Revitalizuje sa len časť zásobovaná vodou, a tam dochádza k zmenám ichtyofauny. Ramenná sústava delty je totiž rozdelená na niekoľko úsekov, ktoré spolu nekomunikujú. Čo sa týka ostatných zmien, zvýšil sa napríklad počet druhov vtákov aj počet ich jedincov. Obrovská vodná plocha priťahuje napríklad kormorány."

Dá sa teda hovoriť aj o zlepšení?

"Nerád by som hovoril o zlepšení, ale ani o zhoršení, to sú veľmi relatívne pojmy. Jednoducho, v tomto ekosystéme nastali zmeny. Stavitelia priehrady to prezentujú ako dôkaz zlepšenia kvality prostredia, tešia sa aj ornitológovia. Rybári sa však sťažujú, pretože kormorány sa živia rybami a v okolitých rybníkoch môžu spôsobiť veľké straty na produkcii."

Žijú dnes v týchto miestach aj ohrozené druhy rastlín alebo živočíchov?

"Áno, žijú tu viaceré vzácne organizmy, napríklad pôvodná forma kapra, ale ich ohrozenie s vodným dielom priamo nesúvisí. Z niektorých lokalít sa tieto organizmy vytratili, možno ich však nájsť v neďalekom okolí. Treba si uvedomiť, že ramenná sústava je súčasťou celého ekosystému Dunaja, ktorý je stále veľmi pestrý."

Je vnútrozemská delta pre ryby výnimočná?

"Dunaj je na európske pomery obrovská rieka a takýto ekosystém sa na nej inde nevyskytuje. Tým, že voda sa tu rozliala a vytvorila množstvo ramien, vzniklo veľa neresísk pre veľa druhov rýb. Aj vďaka delte ich máme v slovenskom úseku Dunaja okolo šesťdesiat druhov, čo je na európske pomery veľmi vysoké číslo. A platí to aj o vtáctve, hmyze a iných organizmoch."

Z histórie vodného diela

O stavbe vodného diela na Dunaji sa začalo hovoriť pred vyše päťdesiatimi rokmi. Plán nadobudol konkrétnejšiu podobu v 70. rokoch a v roku 1977 bola podľa projektu vypracovaného Československom a Maďarskom podpísaná medzištátna zmluva o vybudovaní Vodného diela Gabčíkovo-Nagymaros. Spoločne sa pracovalo na budovaní prívodného kanála vedúceho ku gabčíkovskej elektrárni. V roku 1989 maďarská strana práce na projekte prerušila. Tri roky na to sa však predsa začalo s prehradzovaním koryta Dunaja pri Čunove a postupne s uvádzaním stupňa Gabčíkovo do prevádzky. Použil sa náhradný variant C, podľa ktorého sa vodné dielo malo na území Slovenska dostavať. V októbri 1992 bolo VD Gabčíkovo a s ním súvisiace objekty dané do prevádzky. Rok na to, popri rôznych úvahách o možnej ekologickej katastrofe na Dunaji, vznikol okrem iného aj spor o narušenie maďarského územia, ktorý sa dostal až na Medzinárodný súdny dvor v Haagu. V roku 1997 nakrátko zaznelo rozhodnutie dostavať Nagymaros. Od vydania Rozsudku Medzinárodného súdneho dvora experti rôzneho zamerania z oboch krajín spoločne vyjednávajú o implementácii rozsudku, zatiaľ však nedospeli k dohode. Dunajské chrobáky stále žijú

Kráľovská lúka - rameno Dunaja, ktoré bolo kedysi napájané vodou zo starého koryta, dnes zarastá rákosím a leknami. Je to jeden z mnohých tunajších chrobáčkarských rajónov, v ktorých entomológ Roman Cséfalvay porovnáva život vodných chrobákov z hľadiska toho, či miesta ich výskytu boli alebo neboli dotknuté výstavbou vodného diela. Pre dunajské prostredie sú typické zmeny - tam, kde bola raz voda, bolo inokedy sucho, a naopak. Cséfalvay tvrdí, že vodných chrobákov, ktoré ťažili z dynamiky tohto systému, tu bolo v minulosti síce oveľa viac ako dnes, ale napriek tomu sa stále vyskytujú. "Len v rámci mojej diplomovky tu boli pre faunu Slovenska objavené dva nové druhy. Našiel sa aj istý druh drobčíka, ktorého výskyt zatiaľ nebol zistený nikde inde na svete, alebo takzvaný nosatec, zaujímavý nelietavý druh." Dnes toto prostredie však podľa neho speje k čoraz väčšej jednotvárnosti. "Niektoré ramená síce úplne nevyschli a sú sprietočňované pomocou nápustného objektu, ale voda do nich tečie stále a prírodné podmienky zjednocuje. "To sa odráža aj na živote chrobákov. Ich spoločenstvá nemôžu byť také rôznorodé, ako by si to príroda zaslúžila."