Toto tabu doteraz „prísne strážila nemecká ľavica a v nej aj Günter Grass“, ako nedávno napísal nemecký denník Die Welt.

Novela Im Krebsgang sa vracia k príbehu najväčšej námornej katastrofy v dejinách. Tridsiateho januára 1945 sa v Severnom mori sevorozápadne od Gdanska potopil gigantický nemecký parník Wilhelm Gustloff. Luxusná výletná loď bola mnohonásobne preplnená nemeckými vysídlencami, ktorí ani neboli registrovaní a spočítaní, utekali pred sovietskou armádou.

Asi 9000 obetí

Loď potopila sovietska ponorka, ktorá na ňu vypálila tri torpédové strely. Časť obetí sa utopila v ľadovej vode, niektorí zahynuli uzavretí v bruchu lode, ktoré po výbuchoch kleslo ku dnu. Obetí bolo podľa niektorých dnešných odhadov do 9000. Asi tisícka ľudí katastrofu prežila. Nikto z nich nikdy nezabudne na rev, do ktorého sa zliali výkriky všetkých tých, ktorí pochopili, že sa utopia.

Prečo sa nemeckí vysídlenci natlačili na loď a nešli po zemi? Kto vie, ako vyzeralo sovietske územie po tom, čo ním prešla Hitlerova armáda, si ľahko domyslí.

Z Grassovej novely sa dozvieme všetko, čo potrebujeme k tejto hroznej epizóde európskych dejín vedieť. Grass utkal z vymyslených i skutočných postáv hustú sieť.

Ako zručný rozprávač začína na najslabšom mieste – pri Wilhelmovi Gustloffovi, po ktorom sa luxusný parník volal. Wilhelm Gustloff to v tridsiatom druhom dotiahol na Landesgruppenleitera zahraničnej pobočky NSDAP vo Švajčiarsku a v tridsiatom šiestom ho tu zastrelil študent David Frankfurter, trpiaci na ťažké ochorenie kostí.

Súd s Frankfurterom trval štyri dni, obžalovaný nič nepopieral a na svoj čin bol hrdý. Švajčiarsky súd ho odsúdil na osemnásť rokov a jeho obeť Wilhelm Gustloff bol jedným z prvých v Hitlerovej galérii „svedkov krvi“, ktorí oslávili nacistickú ideológiu svojou martýrskou smrťou.

Voľby na lodi

Fľašu šampanského o veľkolepý parník za Hitlerovej prítomnosti rozbíjala vdova Gustloffová, Hitlerovi dobre známa. Kým bol v opozícii, bývala jeho sekretárkou. Na luxusnej výletnej lodi Wilhelm Gustloff v roku 1938 po vstupe nemeckých vojsk do Rakúska sa počas plavby všetci Nemci, ale aj Rakúšania, mohli v dvoch volebných kabínach zúčastniť na nemeckých voľbách, len čo sa loď vzdialila na tri míle od anglických brehov. Deväťdesiatdeväť percent nemeckých a rakúskych pasažierov odovzdalo hlas Hitlerovi.

Keďže Grass sa stará o osudy všetkých dôležitých postáv, dozvieme sa tiež, že ku koncu vojny Frankfurtera omilostili. Veliteľ sovietskej ponorky, ktorá parník potopila, skončil v gulagu.

Všetky príbehy sledujeme z perspektívy syna jednej z utečenkýň, mladučkej tehotnej Tully Pokriefkovej, jednej z tisícky pasažierov, čo stroskotanie prežili. Pokriefkovej sa páčia mladí nacisti, priťahujú ju najmä fyzicky. O svojom synovi vie, že „z neho nič nebude“ a vie to o sebe aj on.

Po vojne je Pokriefková nadšenou členkou východonemeckej komunistickej strany a zbožňuje Stalina. Nakoniec, v zjednotenom Nemecku sa vráti k svojim katolíckym koreňom a vyberie sa pozrieť do svojej starej vlasti. Pokriefková je Grassov výtvor, nie skutočná postava: jej životná dráha je očividne symbolická a je v nej skoncentrovaný jeden z klasických nemeckých osudov – „račí krok“ nemeckých dejín. „Treba ísť ako raky, aby sme sa dostali dopredu,“ hovorí rozprávač.

Hnev konzervatívcov

Knihu Im Krebsgang sprevádza v Nemecku diskusia, ktorá sa netýka len literatúry. Nemecký zväz vyhnancov víta „väčšiu otvorenosť k osudu tých, čo na konci vojny museli opustiť svoju bývalú vlasť“.

Nemecké verejnoprávne televízie ARD a ZDF minulý rok uviedli prvýkrát dokumenty o vysídlencoch z Čiech, Poľska a dnešných ruských území. Všetky tieto dokumentárne filmy mali obrovskú sledovanosť.

Hovorkyňa Zväzu vysídlencov Erika Steinbachová vyhlásila, že Grassova nová kniha je ukážkou toho, ako sa mení atmosféra a že v intelektuálnych kruhoch sa konečne upúšťa od vytesňovania dejín.

Günter Grass však spôsobil hnev nemeckých konzervatívcov tesne predtým, než mu nová kniha vyšla. Povedal, že konzervatívny kandidát na spolkového kancelára Edmund Stoiber sa veľmi nelíši od vyhláseného rakúskeho populistu Haidera a talianskeho premiéra mediálneho bossa Berlusconiho. Podľa neho je Stoiber zodpovedný za to, ako sa dnes nemecká pravica radikalizuje a že militantní prívrženci hlasu krvi majú stále viac sebavedomia.

„Mizerný plechový bubeník ľavicových literátov“ takými výrokmi vraj len robí reklamu svojej novej knihe, vyhlásil generálny tajomník bavorskej strany CSU Thomas Goppel.

Tú však Günter Grass až tak nepotrebuje, napokon, podľa jeho Plechového bubienka vznikol jediný nemecký film, ktorý kedy získal Oscara.

Autor: EDWIN GRASSMEIER(Autor je redaktor DPA)