dokázal ostať filozofom a umelcom aj v úlohe politika, ktorú chápal ako osobnú zodpovednosť, a nie nástroj moci.

Göncza, syna chudobnej intelektuálskej budapeštianskej rodiny pred druhou svetovou vojnou ochránili právnické štúdiá. Krátko pred oslobodením, v roku 1944, mal 22-ročný Göncz v rukách doktorský diplom, ktorý ho kvalifikoval do armády. Zdržal sa v nej tri týždne.

Keď jeho oddiel odvelili na front do Nemecka, utiekol zadnými dverami latríny s granátom, samopalom a balíkom falošných formulárov. Pridal sa k odboju. Pre ruských „osloboditeľov“ bol však mladý muž v civile so strelným zranením (postrelili ho poľní žandári) zbehom. Utekať musel aj pred Rusmi.

V krátkom období demokracie po vojne sa angažoval v najsilnejšej politickej Nezávislej maloroľníckej strane, ktorá vládla spolu s komunistami. Na prelome 1947-1948 sa víťazstvom komunistov Maďarsko definitívne zaradilo do komunistického bloku a Göncz šiel do väzenia.

Keď ho pustili, pracovať mohol už len ako robotnícky káder. Bol zváračom aj robotníkom na stavbe elektrárne. Neskôr zakotvil v socialistickom poľnohospodárstve. Bol by to dopracoval až na agronóma. Štúdium na poľnohospodárskej univerzite ale nedokončil pre historické okolnosti.

Revolučné udalosti v roku 1956 ho opäť vtiahli do politiky. Po tom, čo sovietske vojská krvavo potlačili prvý významný revolučný pokus v komunistickom bloku, dostal sa znovu do väzenia. V roku 1956 mal pred domom zaparkované auto, ale on splnil sľub, že krajinu nikdy neopustí.

Obžalobný spis Göncza mal 450 strán a obvinenie sa zakladalo na tom, že pomohol prepašovať do Británie rukopis ústrednej postavy revolúcie Imreho Nagya „Na obranu národa“. Druhým bodom obžaloby bol parlamentný projekt reformovaného socializmu. Obsahoval predstavy o povolení drobného podnikania a súkromného majetku. V 60. a 70. rokoch ho postupne realizoval sovietom verný vodca János Kádár. Obhajca povedal na súde jedinú vetu: žiadal mierny trest.

Z trestu na doživotie si Göncz odsedel šesť rokov, potom dostal amnestiu. Na slobodu sa dostal neskôr ako jeho priatelia, odmietol si totiž podať žiadosť o milosť. Museli ju za neho napísať kamaráti.

Väzenie ho nezlomilo, naučil sa jazyky a keď ho pustili, mohol si zvoliť umeleckú dráhu: začal písať a prekladať. Prekladal z angličtiny Faulknera, Styrona, Doctorowa, Updika. Jeho najznámejší román je Mnísi a divadelná hra Maďarská Médea. „Keď nás prepustili, veľmi dlho sa nedialo nič, potom sa tieto historky pomaly menili na novely.“

V sedemdesiatych rokoch spolupracoval s disidentským hnutím ako spoluautor antikomunistických publikácií. V roku 1988 bol zakladajúcim členom Zväzu slobodných demokratov, významného účastníka politických premien. Na jeho kandidátke sa v roku 1990 dostal do parlamentu a stal sa jeho predsedom, a zároveň úradujúcou hlavou štátu. V tejto funkcii ho parlament potvrdil v roku 1990 a o päť rokov potom bezkonkurenčne ešte raz. Strávil v nej viac času ako traja maďarskí prezidenti pred ním spolu. V lete 2000 ho vystriedal Ferenc Mádl.

Pre politikov nebol po celý čas rovnako obľúbený – s pravicovými vládami sa mu spolupracovalo horšie. Zato maďarskí občania nemali obľúbenejšieho politika. Jeho popularita ani raz neklesla pod 70 percent a v rebríčkoch obľúbenosti bol vždy na prvej priečke. Pred odchodom z funkcie mal index popularity rekordných 86 percent.

Prezident v Maďarsku z titulu svojej funkcie hlavne podpisuje zákony, udeľuje vyznamenania a prijíma zahraničné návštevy. No Göncz našiel spôsob ako byť užitočný. S obrovským nadhľadom a nesmierne presne diagnostikoval choroby spoločnosti, vyjadroval sa vždy, keď sa politika odkláňala od „morálnej“ cesty.

V jednom rozhovore povedal, že keď na strednej škole hral princa v divadelnom predstavení, znamenalo to pre neho viac ako prezidentská funkcia. Princezná bola veľmi krásna. Hovorieval: „Moc, to je niečo, čo mám zakázané.“