Nedeľa, 7. marec, 2021 | Meniny má TomášKrížovkyKrížovky
V AFGANISTANE JE JEDNODUCHŠIE DÔJSŤ ZA PRÍBUZNÝMI NA OPAČNOM KONCI KRAJINY OSOBNE, AKO PÍSAŤ LIST ČI HĽADAŤ TELEFÓN

Namiesto telefónu a pošty majú kone

Keď na strechu nášho auta postavíme anténu satelitného telefónu, zbehne sa dav ľudí. Majú smutné psie oči a niektorí z nich sa po chvíli osmelia: „Dovoľte mi zatelefonovať, prosím, mojej sestre do Pakistanu.“


V Afganistane telefón takmer nepoznajú. Ak sa ľudia chcú porozprávať, musia nájsť jeden druhého. Putujú preto krajinou. Tí chudobnejší pešo alebo na somárovi. Väčšina na koni, a tí bohatší na bicykli či aute. FOTO – REUTERS



Spravidla títo zúfalí Afganci nevedia, že každá krajina má svoj zvláštny kód, a už vôbec nie, že jedna minúta zo satelitného telefónu stojí skoro tri doláre. Obvykle si vymýšľam, že práve do tejto krajiny sa z môjho prístroja dotelefonovať nedá, ale niekedy ma prehovoria.

Skryť Vypnúť reklamu

„Šogula, ty ma nepočuješ, ja ťa počujem. Šogula, otec zomrel, matka je chorá, náš dom rozbombardovali. Príď, všetko je v poriadku,“ kričí asi štyridsaťročný muž, za ktorým sa už vytvoril dlhý rad ďalších záujemcov. Na pomoc musíme zavolať policajta s obuškom.

Muž nám ďakuje so slzami v očiach. „Nepočuli sme sa päť rokov. Žije v Pakistane, bojí sa vrátiť. Sľúbil som jej, že ju za rok zavolám, myslíte, že ma necháte?“

Nikam sa nedovoláš

V Afganistane nefunguje ani hromadná doprava, školy, ani elektrina a kanalizácia. Preto nie je nič zvláštne na tom, že sa nedá nikam dovolať a s odoslaním listu sú tiež nepredstaviteľné ťažkosti.

Pred vyše desiatimi rokmi existovalo telefonické spojenie v Kábule a v ďalších veľkých mestách. Na dedinách boli iba verejné stanice a pošty.

Skryť Vypnúť reklamu

Viac ako deväťdesiat percent ľudí nemá žiadnu možnosť spojiť sa nielen so svojimi príbuznými v zahraničí, kde žije viac ako tri milióny Afgancov, ale ani so svojou tetou v susednom údolí pohoria Hindukúš. Preto Afganci neustále putujú. Bohatší v autách, ostatní na somárovi či na koni, najchudobnejší po svojich. O svojich príbuzných v ďalekej cudzine si po večeroch rozprávajú.

Bez spojenia sa však nedá viesť nielen armáda, ale ani štát, preto dočasná afganská vláda ministerstvu spojov prikázala zaviesť v tomto odbore poriadok.

Nie sú peniaze!

Za pyšným stolom s počítačom a tlačiarňou sedel asi päťdesiatročný muž so šedivou bradou, múdrym pohľadom a rozstrapatenými vlasmi. Minister Abdul Rahim Sajíd Jan na mňa vychŕlil počas 20 minút skvelou angličtinou toľko plánov a veľkolepých nápadov, že by sa za ne nemusel hanbiť ani jeho kolega vo Švajčiarsku.

Skryť Vypnúť reklamu

„Opravujeme sieť v meste, kopeme, kladieme káble, ale všetko je strašne zastarané. Chceme dokončiť to, čo začali talibovia – digitálnu sieť. Už teraz sa ja i moji kolegovia ministri sebe navzájom dovoláme – v Kábule je 35-tisíc telefónnych prístrojov na miestne hovory. To je veľký úspech. Ja sa dotelefonujem dokonca i do Pakistanu a pretože mám satelit, vlastne všade po svete. Začínam aktivovať systém, aby sa kamkoľvek dotelefonoval každý obyvateľ Kábulu, ktorý bude mať vlastný prístroj. Už dnes to, sem-tam, niekto má, teda diplomati a ministri. Ľudia veľmi nie.“

Svoj hektický monológ zakončil inžinier Sajíd Jan zúfalým výkrikom: „Lenže na nič nemám peniaze!“

Internet a ženy

Do miestnosti vošiel mládenec s plnou náručou papierov. Než stačil čokoľvek povedať, minister zvolal: „Vidíte, papiere sem, papiere tam, nikto nevie, čo sú to počítače, elektrina nefunguje, ľudia sú po vojne v šoku a keď im niečo hovorím o internete, pozerajú sa na mňa, ako by som spadol z mesiaca.“

Skryť Vypnúť reklamu

Sajíd Jan povolal späť do práce 700 žien, ktoré za vlády Talibanu museli odísť. Povolil internet, ktorý talibovia zakázali v júli 2001, aby do krajiny neprenikli informácie nemravného charakteru. Lenže ženy, rovnako ako muži, nič nevedia a internet nikto nepozná, lebo nikto nemá počítač ani elektrinu.

„Ak sa tí naši zahraniční rýchle nespamätajú, už tie ich miliardy nebudeme potrebovať,“ poťažká si Sajíd Jan. Posledné roky prežil v USA, Iráne, Číne a v Pakistane.

Na rozlúčku mi podáva ruku, čo na smrť vydesí jeho podriadených. Potom mu na stole zazvoní telefón a on sa s profesionálnou vášňou vrhne k jednému z piatich prístrojov.

Súkromná pošta

V samotnom hlavnom meste funguje z pôvodných 28 len 18 pôšt. V celej krajine zostalo zo šesťsto len šesťdesiat. Ostatné padli v bojoch.

Skryť Vypnúť reklamu

Okrem týchto štátnych úradov sa na kábulskom trhu objavila i súkromná spoločnosť Bakhtar Speedy Post, ktorej velí sympatický doktor Abdul Samad Waháj. Do Kábulu sa vrátil po mnohých rokoch v Hongkongu. Vedľa dymiacich kachlí v tmavej kancelárii bez okien zato v perfektnom obleku s viazankou pôsobí trochu zúfalo.

Podľa riaditeľa Wahája jeho súkromná pošta dokáže dopraviť z Kábulu do Prahy list za desať dní. Musím ho však vraj priniesť rozlepený, aby ho mohli jeho ľudia skontrolovať. Listov z Afganistanu sa vo svete vraj každý bojí.

Za zásielku človek zaplatí trištvrte dolára. Aj to len do konca tohto týždňa. Vtedy sa totiž skončia zavádzacie zľavy. Potom bude list stáť dolár a pol. Pokiaľ si budem chcieť písať s niekým z odľahlej afganskej provincie, a práve napadne sneh, bude jednoduchšie počkať do jari a vydať sa za ním na somárovi.

Skryť Vypnúť reklamu

Alkohol a pornografia sú tabu

Podobné služby ponúka i štátna pošta, ktorá na rozdiel od súkromnej fungovala i za Talibanu a podľa Nadžimudína Chatamího, poradcu riaditeľa štátnej pošty, fungovala skvele. Vo svojom kresle prežil mudžahedínov aj talibov a prežije vraj i túto vládu.

„Vtedy sme mali 140 zamestnancov, teraz je nás 400, z toho veľa žien, ale robíme prakticky to isté,“ hovorí otrávene. „Talibovia nám v ničom nebránili, len sa nesmel posielať alkohol a pornočasopisy. Tajne sme to, samozrejme, posielali aj napriek hrozbe prísnych talibov. Alkohol je však tabu i dnes.“

Týždenne napíšu obyvatelia Kábulu zhruba štyritisíc listov. Vraj by ich bolo mnohonásobne viac, Afganci sú vášnivými pisateľmi, ale poštovné je veľmi drahé. Navyše omnoho viac z nich vie jazdiť na koni, než čítať a písať.

Skryť Vypnúť reklamu

Najčítanejšie na SME

Inzercia - Tlačové správy

  1. Porsche sa rozrastá o nový shooting brake Taycan Cross Turismo
  2. Nové číslo Historickej revue
  3. Ostrov Saona pri Dominikánskej republike je pravý karibský raj
  4. Oplatí sa teraz kupovať byt alebo je lepšie si počkať?
  5. Korona zlacňuje elektroniku. Tento týždeň je až o 50 % lacnejšia
  6. Petra Vlhová venuje svoju prilbu do súťaže pre Plamienok
  7. Denník SME spolu s knihou Rozhovory o ľudskom tele
  8. Skutočná vanilka a čokoláda. Čo robí potraviny kvalitnými?
  9. AGEL spustil testovanie expresnými PCR testami
  10. Telo v karanténe, jar a domácnosť, rozhovor s Denisou Dvončovou
  1. Svieže jarné ceny v PLANEO Elektro sú aj v marci extra výhodné
  2. Ako môžete zastaviť dýchavičnosť pri covide a po jeho prekonaní?
  3. Ostrov Saona pri Dominikánskej republike je pravý karibský raj
  4. Porsche sa rozrastá o nový shooting brake Taycan Cross Turismo
  5. Nové číslo Historickej revue
  6. Veolia dostala exkluzívne do správy projekt SKY PARK
  7. AS EUBA vyhlasuje protest proti novele zákona o VŠ
  8. Firmy sa spojili s učiteľmi, rozhodli sa pomôcť chudobným žiakom
  9. Počas pandémie vzrástli obavy z právnych sporov
  10. Oplatí sa teraz kupovať byt alebo je lepšie si počkať?
  1. Oplatí sa teraz kupovať byt alebo je lepšie si počkať? 22 677
  2. Korona zlacňuje elektroniku. Tento týždeň je až o 50 % lacnejšia 12 385
  3. 5 najčastejších dôvodov, pre ktoré sa v noci budíme 12 280
  4. Skutočná vanilka a čokoláda. Čo robí potraviny kvalitnými? 11 330
  5. Telo v karanténe, jar a domácnosť, rozhovor s Denisou Dvončovou 10 169
  6. Ostrov Saona pri Dominikánskej republike je pravý karibský raj 9 217
  7. AGEL spustil testovanie expresnými PCR testami 8 819
  8. Maldivy, Emiráty, Egypt z Bratislavy aj s poistením liečby COVID 8 303
  9. Denník SME spolu s knihou Rozhovory o ľudskom tele 6 894
  10. Nové číslo Historickej revue 6 380
Skryť Vypnúť reklamu
Skryť Vypnúť reklamu