Dom v centre Čadce (v strede), ktorý niekedy patril rodine Vagovcov. Pred arizáciou v ňom mala rodina hostinec a dva obchody, vtedy sa volal Schnürerov dom. Dnes su tam potraviny. "Dodnes z toho nemáme nič," hovorí pán Vago.  FOTO - ARCHÍV E.V.

Slovenský štát počas druhej svetovej vojny slovenským Židom protiústavne habal majetok - arizoval. Ústav pamäti národa, ktorý zverejnil zväzky Štátnej bezpečnosti, sa chystá zverejniť aj mená arizátorov.

Bolo by to aspoň symbolické morálne gesto, hovoria Židia. Arizácie boli súčasťou histórie Slovenska, preto by sa nemali obísť mlčaním, hovoria historici.

Spoločnosť však ešte stále akoby nedozrela a nebola schopná sebareflexie. Po zverejnení oznamu na internete, že hľadáme ľudí, ktorí poznajú príbehy spojené s arizáciou, nasledovala viac než stovka rozhorčených reakcií: od pohoršenia nad témou, cez opovrhnutie, antisemitské poznámky, až po rôzne osobné útoky a šovinistické odkazy. Všetko anonymne.

Arizácie je však súčasťou našej histórie, rovnako ako znárodňovanie, či povojnový odsun Nemcov a Maďarov. A protižidovské opatrenia slovenského štátu boli zločinom. „Arizácia bola hrubým porušením základných práv a slobôd. Je to siahnutie na osobné vlastníctvo, na ktorého ochranu má každý právo," hovorí Miroslav Lehký z Ústavu pamäti národa.

Ľudí, ktorí prežili holokaust, už nie je veľa. A hoci sa nám niekoľkí ozvali, uvisť svoje meno, sa aj po 65 rokoch boja. Postoj mnohých ľudí, aj tých z internetových debát, ich totiž odrádza.

Židia podnikatelia

Na začiatku vojny tvorili Židia 4,11 percenta obyvateľov Slovenska, no ich majetok tvoril takmer 40 percent národného bohatstva. „Židia na Slovensku predstavovali klasickú strednú vrstvu, boli výrazne zastúpení aj ako mestské obyvateľstvo. Slováci predstavovali najmä roľnícku kultúru, preto aj na dedinách mali Židia zastúpenie v živnostiach, hostincoch a pod. Židia boli z tohto pohľadu vykresľovaní ako úžerníci a vykorisťovatelia Slovákov," píše historik Eduard Nižňanský v analýze Židovská komunita na Slovensku 1938-45.

Ich majetok sa v predvojnovej atmosfére stál tŕňom v oku najprv vtedajšej politickej reprezentácii. So stupňovaním protižidovskej propagandy, ktorá používala heslá typu: „Židia sú príčina vašej biedy.", „Židovský majetok do Slovenských rúk," „Žid nie je človek, ale diabol..." sa však proti nim obrátila aj verejná mienka.

Vo vládnej Hlinkovej slovenskej ľudovej strane (HSĽS) boli dva názory na to, ako riešiť židovskú otázku. Umiernené krídlo, ktoré reprezentoval aj prezident Jozef Tiso, chcelo spočiatku obmedziť vplyv Židov na 4 percentá, radikálne krídlo, reprezentované Tukom a Machom chceli úplné vyradenie židovskej komunity z hospodárskeho života. Hlavným bodom riešenia židovskej otázky sa stalo odobratie majetku Židom.

Citáty

Alexander Mach - prejav v Rišňovciach 5. 2. 1939 „(...) So Židmi, ktorí majú zlato, šperky, bohatstvo, urobili všade poriadok a urobíme ho s nimi aj my. Silou Slovenskej krajiny je práca a kto tu nepracuje, ten tu nebude ani jesť. Kto tu čo nakradol, to sa mu vezme! To je praktické riešenie celej židovskej otázky."

Jozef Tiso článok Slovenská politika, 27. 1. 1939 „Židovská otázka bude rozriešená tak, že židom na Slovensku bude ponechaný len taký vplyv, aký zodpovie ich počtu v pomere k celému obyvateľstvu Slovenska. Slováci budú vychovávaní tak, aby sa mohli v hospodárskom a priemyslovom živote plne uplatniť a aby mohli prevziať postupne všetky miesta, obsadené posiaľ židmi."

Zdroj: Nižňanský, E.: Židovská komunita na Slovensku 1938-45

Viac bolo zlikvidované, ako zarizované

Židia mali väčšinou malé živnosti - pekárne, malé výrobne, maloobchody, veľkoobchody, krčmy, trafiky. Skoro v každom meste mali hotel, v centre mesta napríklad drogériu, lekáreň, potraviny, železiarstvo, pílu, holičstvo...

„Bolo typické, že na malých mestských korzách 90 percent obchodov patrilo Židom," hovorí Jaroslav Franek z Ústredného zväzu židovských náboženských obcí.

Nie všetko však bolo arizované. Drobné, málo lukratívne živnosti štát likvidoval, aby nevytvárali konkurenciu kresťanským podnikom. Keď sa zlikvidovala židovská pekáreň, pekár, ktorý bol niekoľko metrov ďalej, mal lepšie šance.

Predmetom arizácie sa stalo aj približne 100 000 hektárov pôdy a stovky židovských domov.

Z asi 12 300 židovských firiem bolo v rokoch 1940 - 41

zlikvidovaných asi 10-tisíc podnikov s obratom 2,65 miliardy Ks.

zarizovaných asi 2-tisíc podnikov s ročným obratom 1,46 miliardy Ks.

Celkovo bolo zlikvidovaných okolo 10 tisíc židovských podnikov

- potravinárskych obchodov 4036

- obchody s poľnohospodárskymi plodinami 601

- obchody ostatného druhu (najviac s textilným tovarom) 1029

- rôznych remeselných živností (najviac krajčírskych, obuvníckych) 2061

- veľkoobchodov 132

Zdroj: Kamenec, I.: Po stopách tragédie

Kto arizoval

Arizátorom židovského majetku nemohol byť hocikto. „Hlavným kľúčom bol áriský pôvod, príslušnosť k slovenskému alebo nemeckému národu a najmä konexie v hospodársko-politickom aparáte," hovorí historik Ľudovít Hallon.

Majetky za odmenu či úplatky získavali príslušníci HSĽS, gardisti, Nemci a ich známi. „Hlavné veliteľstvo Hlinkovej gardy žiadalo pri výbere jednoznačne uprednostniť príslušníkov Gardy a Rodobrany. Generálny sekretariát HSĽS chcel presadiť za arizátorov čo najviac svojich zaslúžilých členov a funkcionárov," opisuje boj o arizátorské dekréty historik Ivan Kamenec v knihe Po stopách tragédie.

Svoj podiel na arizáciách mali aj príslušníci vtedajšej strany nemeckej menšiny Deutsche Pertei. V roku 1941 vydal Morávek nariadenie, že Nemci majú byť pri arizáciách uprednostnení. „Príslušníci nemeckej národnosti nearizovali veľa, no upriamili sa na prebratie najvýnosnejších obchodov a podnikov," píše Kamenec.

Záujem bol taký veľký, že tí, čo chceli arizovať sa navzájom obviňovali z „protiľudáctva", či „pomáhania Židom".

Mnohí Židia svojich arizátorov dobre poznali. „Bol to od nás z mesta, býval nad nami, bol to gardista," spomína si pán z Bratislavy. „Najprv nás osočoval na ulici, potom si z nás urobil v našom obchode sluhov a nakoniec nás vyhodil."

Medzi arizátormi však boli aj ľudia, ktorých si majitelia židovských podnikov vybrali sami - dohodli sa s nimi, že keď sa všetko skončí, vrátia im majetok. Ale málokto sa k nemu po vojne aj naozaj dostal. Aj preto, že 90 percent židovského obyvateľstva sa z koncentračných táborov nevrátilo.

Záujemcovia o arizovaný majetok sa mohli prihlásiť na Ústrednom hospodárskom úrade, ktorý bol zriadený špeciálne na likvidáciu židovského majetku.

Ako vyzerala arizácia

„Arizátori prišli do našej pekárne. Do podniku, o ktorom nemali ani šajnu," spomína si niekdajší majiteľ pekárne. Na začiatku sa síce s arizátorom dohodli, že prevezme ich dom a budú tam spolu bývať. Zakrátko však celú rodinu vykázal do jednej malej izby. Napokon mu začala prekážať aj prítomnosť "cudzích" ľudí v dome a vyhnal ich úplne.

Po roku 1989 chcel pôvodný majiteľ dom reštituovať, no bez úspechu. „Snažili sa mi dokázať, že za šesťddesiat rokov sa tam veľa investovalo a nič tam už nie je naše."

Začalo sa to pozvoľna

Preberanie židovského majetku sa začalo pozvoľna. Do podnikov boli dosadení dočasní správcovia, ktorí sa mali priučiť ako sa vedie podnik. Novopečený majiteľ mal do štyroch mesiacov zložiť na štátom blokované konto bývalého židovského vlastníka sumu, zodpovedajúcu tzv. likvidačnej hodnote preberaného podniku.

„Termín ani sumu nedodržali arizátori ani v jednom prípade," píše Kamenec. Neskôr bol arizátor povinný zložiť aspoň pätinu likvidačnej hodnoty a zvyšok v splátkach do piatich rokov. Ani to sa však nesplácalo. Vyskytli sa aj prípady fingovaných arizácií. Záujemca o arizovaný podnik prišiel s ponukou: „Keď sa podmienky zlepšia tak ti vrátim majetok, zatiaľ ti ho pomôžem viesť...."

Prišli o obchod na korze

Podľa Franeka v niektorých prípadoch - ak išlo o slušného človeka - mohla byť dohoda aj férová. „Poznám aj prípad, keď židovskú rodinu skrývali a živili až do roku 1945," hovorí Franek.

Vlastnú arizátorku si našla aj jeho stará mama. Pani Lola mala obchod, v ktorom predávala bižutériu, galantériu, textil, na bratislavskom korze. „Dohodla sa s jednou pani nemeckej národnosti, ktorá podnik prevzala. Istý čas spravovali obchod spoločne." Potom sa situácia zostrila. V roku 1943 už Židia nesmeli žiť v Bratislave. „Tá pani ani nevedela čo má s tým obchodom vlastne robiť, nakoniec to priviedla do krachu."

Po vojne pani Lola začala od znovu. No nie vo svojom obchode, ale blízko toho bývalého obchodu, na rohu korza. Do roku 1948. to trochu zveľadila, potom prišlo znárodnenie. „Pamätám si, ako hovorila, že jej nevadí, že jej ho znárodnili. Ona bola tak ľavicovo zameraná," dodáva Franek.

„Všetkých arizátorov nemožno paušálne odsúdiť, neboli všetci rovnakí," hovorí dnes Jozef Weiss z Ústredného zväzu Židovských náboženských obcí.

Zhoršenie situácie

Situácia slovenských Židov sa zhoršila po nemecko-slovenských rokovaniach v Salzburgu na jar v roku 1940. Diktovať už začali priamo Nemci. Na základe I. a II. arizačného zákona došlo k rozsiahlemu ochudobňovaniu židovského obyvateľstva. "Už sa arizovalo všetko," hovorí historik Hallon. „Pôvodne sa uvažovalo iba o 'nacionalizovaní' židovského veľkokapitálu, neskôr prišla na rad pôda a podniky, od jesene 1940 aj domy, cennosti a nakoniec aj osobný majetok a majetok židovskej cirkvi."

Židia zostali bez príjmu a bez možnosti pracovať. Štát pôvodne zamýšľal, že zo získaných peňazí bude Židov rekvalifikovať a nejako ich zamestná. No nestalo sa tak.

Štát sa o tisícky nemajetných Židov nevedel postarať a ani nemal z čoho. Väčšina majetku sa totiž rozkradla. Výsledkom boli deportácie asi 58 000 slovenských Židov. Vláda za deportácie Nemecku platila - 500 ríšskych mariek na osobu z arizovaného majetku.

Ondrejov si vybral antikvariát

Arizoval aj spisovateľ Ľudo Ondrejov, ktorého Zbojnícka mladosť bola súčasťou povinného čítania. Vybral si známy antikvariát v centre Bratislasvy, ktorý patril od roku 1847 rodine Steinerovcov. Spočiatku tvrdil, že je „inteligent" a nijaký antisemita, ale keď sa po niekoľkých mesiacoch začali deportácie, odovzdal úradom vyhlásenie, že v kníhkupectve Židov nepotrebuje. "Prehlasujem, že vo svojom kníhkupectve …nepotrebujem týchto Židov: Maxa Steinera, Jozefa Steinera… Žigmunda Steinera a Viliama Steinera. Zaistením a odtransportovaním týchto Židov neutrpí obchod ani Slovenský štát nijakú hospodársku ujmu, lebo som si našiel náhradu v árijskej osobe pána Viliama Fábryho z Turč. Sv. Martina." Tým podpísal nad Steinerovcami rozsudok smrti - zahynuli v koncetračných táboroch. Do rúk príbuzných sa antikvariát dostal až po roku 1989.

Po deportáciách dražby

Krátko po deportáciách židovského obyvateľstva, prišli na rad dražby majetku. Verejnosť bola o nich vopred informovaná.

„Do bytu rodín, ktoré boli na zozname deportácií, prišla v stanovenú hodinu hliadka Hlinkovej Gardy. Dozerala na to, aby si ľudia určení na deportáciu zbalili len svoje najnutnejšie veci," hovorí Jozef Weiss.

Hlinkova garda mala byt zapečatiť. No namiesto toho dochádzalo k rozsiahlemu rozkrádaniu. „Najprv ho prebrali príslušníci Hlinkovej gardy, potom ich známi a zvyšky išli na dražbu," hovorí Weiss.

Čo štát získal?

Konkurenciu židovských podnikov sa štátu síce podarilo odstrániť, ale stratil pri tom okolo 10-tisíc pravidelných platiteľov daní. Po likvidácii a arizácii prišlo o zamestnanie aj stovky nežidov - noví majitelia neboli schopní vyprodukovať zisky a mnohé podniky do krachu.

Čo bolo po vojne

Z koncentračných táborov sa po vojne vrátila len malá časť Židov a ešte menšia získala svoj majetok späť. „Počul som stovky takýchto príbehov: Vrátil som sa domov a nič nenašiel. Prišiel som k susedom a suseda hovorila, že všetko rozkradli Nemci. Ale v rohu stál náš kredenc, alebo suseda bola v župane mojej mamy, jej muž stál v obleku môjho otca...," hovorí Franek.

K vracaniu židovského majetku sa nemali ani komunisti - najmä tí slovenskí. „Kým centrálne vedenie z Prahy hovorilo, že majetok ktorý bol v čase neslobody odobratý ľuďom, im má byť vrátený, slovenskí komunisti, konkrétne Husák, Šmidke a Novomeský, požadovali, aby sa kapitalistom majetok nevracal.," hovorí Weiss.

Svojho majetku sa ťažko domáhajú dodnes. Niektorým nepomohla ani možnosť reštitúcií. Paradoxný je príklad, keď sa židovský majetok zreštituovali potomkovia arizátora. „Rodičia môjho kolegu prišli v rámci arizácie židovského majetku o dom v Bratislave v Starom meste. Po vojne pripadol dom národnému správcovi, ktorého potomkovia zas po novembri 1989 uplatnili na majetok reštitučný nárok. S podobnou žiadosťou sa na úrady obrátil aj môj kolega, ale neuspel... Napriek tomu, že na každom jednom tráme strechy domu bolo rukou jeho starého otca vyrezané priezvisko rodiny, napriek tomu, že mali k dispozícii doklady, ktoré preukazovali, že dom patril pred vojnou im," píše čitateľ SME.

Majetok Židov k 1. 1. 1941

Počet židovských podnikov 12 300 (živnostenských oprávnení bolo viac)

Počet židovských zamestnancov 13 000

Hodnota židovského majetku 3 150 000 000 Ks.

Hodnota židovského domového majetku 950 000 000 Ks.

Hodnota židovského podnikového majetku 530 000 000 Ks.

Výška priznaných bankových vkladov na vkladných knižkách 350 000 000 Ks.

Tento majetok predstavoval približne 38 % národného bohatstva.

Zdroj: (podľa štatistík vypracovaných za Slovenského štátu Ústredných hospodárskym úradom) in E. Nižňanský

O arizácii je aj jediný slovenský film, ktorý získal Oscara - Obchod na korze. Film vznikol na základe skutočnej udalosti. Stolár Tóno Brtko, ktorého hrá Jozef Króner, poctivý a slušný človek prijme pod nátlakom svojej ženy a švagra gardistu arizačný dekrét na obchod staručkej pani Lautmannovej (Ida Kamiňská). Obchod nie je vôbec výnosný, sú v ňom poloprázdne krabičky s gombičkami a nemohúca pani Lautmannová. Napriek tomu Brtko v obchode ostáva a pred ľuďmi predstiera, že arizuje. Stará pani sa k Tónovi správa ako k vlastnému a on sa snaží jej pomáhať, ako sa dá. Situácia sa však zmení, keď všetci Židia z mestečka obdržia predvolanie k transportu. Všetci okrem pani Lautmannovej. Tóno sa ju spočiatku snaží ukryť, no neskôr ju prehovára, aby sa sama prihlásila.

Kým sa skrývali, arizovali im majetok

Rodina Eliho Vaga, ktorý dnes žije v Izraeli, mala viacero podnikov a mala to šťastie, že včas pochopila, k čomu sa na Slovensku schyľuje. „Môj strýko, ktorý bol hlavou celej rodiny, ešte pred deportáciami pochopil, že gardistom sa veriť nedá. Povedal, aby sme sa ukrývali a za žiadnu cenu sa nenechali chytiť, aj keby sme mali hladovať, trpieť," hovorí Eli Vaga. „Tí čo sa neukrývali, neprežili."

Keď začali vychádzali protižidovské nariadenia, mal Eli Vago 11 rokov a žil s rodičmi vo Vrútkach. Nariadenia najprv bubnovali, potom hlásili rozhlasom. Po zákaze vychádzať večer na ulicu, chodiť do verejných miestností, používať verejnú dopravu prišla povinnosť nosiť žltú hviezdu. "Bolo nám to veľmi nepríjemné."

Nasledovali prvé prepady, bitky. Raz, keď išli so starým otcom do synagógy, ich zbili gardisti. „Tých ľudí som poznal. Boli z Vrútok."

„Jedného dňa sme so sestrou ostali bez rodičov. Onedlho sme sa začali ukrývať aj my." Skrývali sa v lesoch, vyhýbali sa osadám, ale aj cestám. „Z času na čas sa nám podarilo stretnúť s rodičmi. Najhorší bol hlad. Niekedy nám ľudia niečo dali. No väčšinou sme nič nemali. Jedli sme také hlúbiky," spomína si leto roku 1942.

Rozhodli sa ísť za starým otcom. „Boli už deportácie a nevedeli sme, či ešte žije." Po ceste sa dostali do žalára v Martine. „Sestra veľmi plakala a ja som ju utešoval, nech neplače, lebo konečne dostaneme teplé jedlo. Musím povedať, že veliteľ väzenia bol poriadny človek - prepustil nás."

Starého otca našli a istý čas žili s ním. Vo Vrútkach mali Eliho starí rodičia hotel Wagsberger, kaviareň, vlastný byt. Ešte pred arizáciou sa v hoteli usadili nemeckí vojaci, ktorí postupovali na východný front. Keď starých rodičov odviedli do lágru, pripadlo to celé arizátorovi. „Neviem ako ho vybrali, volal sa tuším Kollár." Arizátor sa v hoteli nezdržiaval.

„Hotel bol opustený a ja so sestrou sme sa tam istý čas skrývali. Niekto nám tam občas nechal jedlo, možno to bol jeho syn, ale to si nie som istý," hovorí pán Vago. Po vojne boli majetky zoštátnené. Dnes hotel vo Vrútkach neexistuje. Budovu zbúrali, ostal len nápis, oznamujúci, že tam niekedy stál hotel Wagsberger.

Od starého otca ich odviedol žandár, ktorý tam prišiel po tom, čo ich niekto udal. „Vždy, keď niekto prišiel, ukryli sme sa v skrini. No vtedy som zabudol pred skriňou papuče. Žandár šabľou otvoril dvere a v skrini sme sa krčili my dvaja." Neublížil im, len povedal, že ich musí odviesť. „Žandári boli poriadnejší ako gardisti."

Odviedli ich do pracovného lágra v Seredi. „Nemal som topánky a ten žandár, volal sa tuším Veverička, sa na to nemohol pozerať, tak mi dal nejaké staré baganče. V nich som prežil celú vojnu."

Mali šťastie, pretože di Serede sa dostali v čase, keď sa deportácie už skončili. „Aj keď sme boli v lágri, cítili sme veľkú radosť. Boli sme medzi ľuďmi s podobnými osudmi, a hlavne nemuseli sme utekať, skrývať sa." Stretli sa tak aj s otcom, mama už v tom čase nežila. V Seredi boli jeden a pol roka - otec pracoval v sklade, sestra šila, a Eli robil pomocné práce.

Na tábor dohliadali gardisti, pri práci ich strážili žandári. Asi 24. augusta 1944 Eliho otec zistil, že gardistov niet. „Nečakali sme, čo sa bude diať. Otec nám povedal. Deti ideme preč!"

Vybrali sa do Banskej Bystrice za otcovou sestrou. „Išli sme cez Nitru, kde nám radili, aby sme sa vrátili do Serede. No otec už nikomu neveril. V Banskej Bystrici sme boli po rokoch slobodní ľudia."

No netrvalo to dlho. „Aj keď sa situácia zlepšovala, báli sme sa, že s približujúcim sa ruským frontom prídu Nemci." Spolu s niekoľkými ďalšími rodinami sa ukryli vysoko v horách. Podarilo sa im nakontaktovať na slovenskú rodinu Vaculčiakovcov, ktorá im pomáhala - ukázala im drevenicu, kde prežili zimu a zásobovali ich jedlom.

Historik Hallon: Z arizácií sa financovali deportácie

Na arizáciách najviac zbohatlí, tí ktorí ju riadili, hovorí ĽUDOVÍT HALLON z Historického ústavu SAV.

Kto na arizovanom majetku zbohatol najviac?

Arizátori - zlatokopi, ktorí arizovaný podnik využili na rýchle obohatenie sa, čiže v dnešnom zmysle slova podnik "vytunelovali". Najviac podľa mňa zbohatli predstavitelia režimu, ktorí arizáciu riadili. Oni sami arizovali a bohatli najmä na korupcii okolo arizovaného majetku, ako bol šéf Ústredného hospodárskeho úradu Morávek a jemu podobní."

Vy ste odhadli hodnotu arizovaného majetku - aká bola?

K 2. septembru 1940 bola hodnota arizovaného majetku vo výške 4,4 miliardy Korún slovenských aj s pohľadávkami. Samozrejme, už išlo iba o zostatok majetku k uvedenému dátumu. Pokúsil som sa to previesť na dnešnú menu, keď som to pred pár rokmi robil odhadol som to na 20 miliárd Sk, dnes by to už bolo viac.

Boli aj prípady, keď arizátori pomáhali židovskému obyvateľstvu?

Arizácia podnikov sa často uskutočnila na základe "džentlmenskej" dohody pôvodného majiteľa a arizátora. Pôvodný majiteľ si niekedy sám vybral osobu, ktorá predstavovala menšie zlo. Ako príklad môže poslúžiť arizácia jedného veľkého drevárskeho podniku Tatra bankou. V prípade Tatra banky išlo o jediný významnejší arizačný počin. Majitelia firmy sami navrhli vedeniu banky arizáciu, lebo dlhé roky boli jej klientmi a mali dobré vzťahy. Zásluhou vedenia banky boli majitelia podniku aj väčšina židovských úradníkov zachránení. Majitelia po vojne z vďačnosti chceli s bankou vytvoriť spoločný podnik. Celú záležitosť vyriešili komunisti, ktorí podnik znárodnili. Takýchto prípadov bolo určite viac aj pri menších podnikoch.

Arizovali sa hlavne podniky drobných podnikateľov, aký osud postihli veľké podniky?

Podstatnú časť židovského veľkokapitálu ovládol už v rokoch 1929 - 1940 nemecký veľkokapitál. Slovenskú podnikovú sféru ovládali do roku 1938 koncerny a banky českých krajín. Tieto centrály prevzal nemecký kapitál. Viacero podnikov odpredávali židovskí vlastníci z vlastnej iniciatívy už od konca roku 1938 a odchádzali zo Slovenska. Takto sa k židovským podnikom dostalo za výhodných podmienok aj aj viacero slovenských spoločností a bánk.

Čo robil štát s peniazmi z arizácie?

Pôvodne ich plánoval využiť na rôzne rozvojové programy. V skutočnosti však bola väčšina získanej sumy, asi 1,1 miliardy Ks, použitá na financovanie protižidovských akcií, najmä deportácií. Krajina ako celok v zásade nemala z arizácie nič. Naopak, bola spojená s veľkými národohospodárskymi škodami.

Majetok, peniaze, šperky sa dostali do finančných ústavov, čo s nimi bolo potom?

Židovské cennosti, vklady a cenné papiere boli odovzdané finančným ústavom, odkiaľ sa neskôr presunuli do centrálnych verejnoprávnych finančných inštitúcií (napr. Štátna pokladnica, Národná banka, Hypotečná a komunálna banka). Odtiaľ si ich brál štát, ktorý ich speňažoval. Časť tam zostala, časť bola majiteľom po vojne vrátená. Väčšina sa však stala obeťou menovej reformy v roku 1953. V tomto období boli napríklad šperky presunuté do Prahy. Tie, ktoré štát nepoužil, tam zostali až do roku 1989. Potom bol zostatok cenností vrátený slovenskej židovskej komunite.

Možno arizáciu prirovnať k nejakému inému bezprávnemu odoberaniu majetku?

Arizácia, uskutočňovaná vlastne cestou poštátnenia, bola predobrazom znárodnenia. Vytvorila atmosféru bezprávia, spochybnila nedotknuteľnosť súkromného majetku a v očiach verejnosti sa presuny majetku stali bežnou súčasťou života. Vyvlastňovanie začali ľudia podvedome vnímať ako jednu z foriem politiky štátu. Deportácie Nemcov a Maďarov sa určite chápali aj ako jedna z foriem odplaty za deportácie Židov. I keď odsun bol najmä odvetou za odsun Čechov a Slovákov z pohraničia.

Likvidácia podľa jednotlivých žúp

Župa počet likvid. podnikov z toho veľkoobchody ročný obrat (mil. Ks)*

Bratislavská 2001 22 331

Nitrianska 1181 12 135

Pohronská 646 5 83

Trenčianska 1610 15 135

Podtatranská 1317 24 151

Šarišsko-zemplínska 3180 54 249

*údaj o ročnom obrate pochádza z rokov 1937-39

Zdroj: Kamenec, I.: Po stopách tragédie

Arizácia podľa jednotlivých žúp

Župa počet podnikov Ich ročný obrat (mil. Ks)*

Bratislavská 465 429

Nitrianska 269 184

Pohronská 179 151

Trenčianska 391 299

Podtatranská 212 189

Šarišsko-zemplínska 376 213

*údaj o ročnom obrate pochádza z rokov 1937-39

Zdroj: Kamenec, I.: Po stopách tragédie

Priebeh arizácie

1940

jún prijatý prvý arizačný zákon - nariadenie o súpise židovského majetku. Majetok prihlásilo 54 667 osôb.

august na Slovensko prišiel poradca z Nemecka Dieter Wislicény (29), ktorý povedal: „Pozbavím na Slovensku 90-tisíc ľudí príjmu a majetku, vznikne z toho židovský problém, ktorý možno riešiť iba vysťahovaním." Jeho pravou rukou na Slovensku bol A. Morávek.

september založenie Ústredného hospodárskeho úradu, ktorý mal na starosti všetky protižidovské opatrenia a Ústredňa židov - povinná organizácia pre všetkých Židov, ich vlastné organizácie zrušené. Vláda zablokovala manipuláciu so židovským majetkom, ktorý presahoval hodnotu 500 Ks.

október zaistenie peňazí a cennosti vo vlastníctve Židov. Židia nesmeli mať u seba vyššiu hotovosť ako 3000 Ks, neskôr 500 Ks. Všetky cennosti museli uložiť v peňažných ústavoch, aby mal štát prehľad o výške ich majetku. Židovským boli občanom odobrané pasy. Zamestnávatelia boli povinní nahlásiť počet zamestnancov židovského pôvodu, pričom sa museli zaviazať, že na ich miesto budú hľadať „árijskú" osobu. Židovský zamestnanec nesmel mať plat vyšší ako 1500 Ks. Arizácia židovského domového majetku. Do domov boli dosadení dočasní správcovia, ktorí prebrali agendu majiteľa z prostriedkov bývalého majiteľa dostávali plat a mohli si v domevybrať byt. V priebehu mesiaca prešiel celý domový majetok do vlastníctva štátu. Židov postupne z nájomných či vlastných bytov vyhnali.

november prijatý druhý arizačný zákon - nariadenie o židovských podnikoch. Zákon rozlišoval arizáciu úplnú, či čiastočnú, pričom účasť pôvodného židovského majiteľa bola len formálna. Pod povinnosť arizácie boli zahrnuté už aj továrne.

1941

9. september prijatý židovský kódex, vytvorený po vzore norimberského zákona, ktorý sa stal jedným z najkrutších protižidovských zákonov v novodobých dejinách Európy. Potvrdil predchádzajúce nariadenia.

Podľa Kamenec, I.: Po stopách tragédie

Antikvariát Steiner v centre Bratislavy arizoval spisovateľ Ľudo Ondrejov. Detaily vyplávali na povrch pred piatimi rokmi, keď chcela Národná banka Slovenska urobiť pamätnú mincu pri príležitosti 100. výročia jeho narodenia. Rodina Steinerovcov sa proti tomu ohradila.

Majetok Židov bol tŕňom oku najprv vtedajšej politickej reprezentácie. Po masívnej protižidovskej propagande, ktorá používala heslá typu Židovský majetok do slovenských rúk a neustálym opakovaním, že za biedu slovenských ľudí môžu Židia, sa pridala aj verejnosť.

Teror sa stupňuje. Židia už môžu chodiť po uliciach iba označení. Dávidovu hviezdu sa mnohí snažia maskovať.

Holokaust a arizácia - na tieto témy Slovensko ešte vždy dostatočne nedozrelo.

Autor: Text: MIRKA KERNOVÁ