Pre každého je niečo iné bežné - a niečo iné zvláštne. Aj Bratislavu - ako iné mestá - spestrujú tohto roku pomaľované sochy kráv. Vodím vnučky od kravy ku krave - čudujú sa, čo je to za zviera. Zato vôbec sa nečudujú, že krava pred radnicou vyzerá ako nahryznutý červený melón - melón je pre ne bežný.
Ľudia z dolniakov si vždy mysleli, že na horniakoch je zase veľké čudo červený melón. Stará anekdota hovorí, že jeden dolniak priviezol raz červený melón na hornú Oravu a obdaroval ním priateľa Jana - nech mu ho vraj žena uvarí alebo upečie. Na druhý deň sa ho so smiechom pýtal:
„No, ako tvoja žena pripravila melón, Jano?"
„To červenô hodila sviniam, ale z toho zeleného urobila halušiek," vraví Jano. „Poď ochutnať, ešte ostalo."
Darcu z dolniakov prešiel smiech - rozosmial sa Oravec Jano. Bol to Amerikán - dobre on vedel, ako treba jesť červený melón, aj ako odpovedať na dolniacke žarty.
No pre mňa býval v detstve červený melón naozaj zvláštnejší ako krava. Veď kravu mal skoro každý. Kravy sa pásli na stráni - a aj slávna maliarka Mária Medvecká, ktorá žila v našom mestečku, každý deň vychádzala so stojanom a paletou na stráň a maľovala ich.
Raz, keď si v krošni odnášala hotový obraz domov, rozbehla sa za ňou majiteľka kravy: „A môj obraz?"
„Aký váš obraz?" začudovala sa maliarka.
„Keď je krava na ňom moja, aj obraz je môj!" zvolala žena.
Mária Medvecká sa zasmiala a odvtedy si na maľovanie kráv vždy vopred pýtala od majiteľov súhlas.
Keď maľovala, za chrbtom mávala divákov - a stalo sa jej to aj, keď maľovala doma v ateliéri. Raz sa dvere ateliéru otvorili a vpochodovala celá rodina s ruksakmi. Pozdravili, postavili sa za ňu a hodinu sa mlčky dívali, ako maľuje. Až keď odložila štetec, ozval sa hlas otca rodiny:
„Byli jsme svědky vzniku uměleckého díla."
Potom celá rodina slušne pozdravila a opustila ateliér.
Nuž, naozaj - pre každého je niečo iné zvláštne. Živé kravy, ktoré som v detstve vídala ja, moje vnučky ešte nevideli. Našťastie tie kravičky ešte nevymreli - ešte vždy si za nimi môžeme zájsť na Oravu.
