často takí presvedčení, že musí prísť vláda, ktorá vyrieši ich problémy (dá peniaze), že by si nevšimli, ani keby na čele štátu stál najkvalitnejší kabinet na svete.
Slováci vyjadrujú nespokojnosť často, na rozdiel napríklad od Američanov. „No keby gauče amerických psychoanalytikov mohli rozprávať, možno by sme na Američanov zmenili názor,“ hovoria odborníci. Príslušníci veľkých národov nemusia merať šťastie, môžu sa oprieť o národnú slávu, úspechy aj samotnú veľkosť.
Na prekvapenie sociológov, pomerne spokojní s vývojom svojej krajiny sú Albánci. Eskimáci sú spokojní, aj keď nemajú istotu, či ulovia niečo na večeru. Podľa sociológa Michala Vašečku výrazne nespokojnejší ako my sú napríklad Rumuni a smerom na východ nespokojnosť len rastie. Historická skúsenosť má na pocit spokojnosti výrazný vplyv. „Nezažili sme pád na dno ako Poľsko a ľudia nemajú pocit, že bolo treba nevyhnutne meniť celý politický i ekonomický systém,“ hovorí Vašečka.
Podľa historika Ivana Kamenca je otázka z výskumu „Myslíte si, že sa dianie na Slovensku uberá správnym alebo nesprávnym smerom“ príliš nekonkrétna. Nie je jasné, čo výskumníci považovali za spokojnosť, správny smer, alebo dokonca, čo si predstavovali pod pojmom Slovensko.
Aby bol človek spokojný, musí v spoločnosti podľa Ivety Radičovej vládnuť istý typ spravodlivosti, jasné pravidlá hry. Bez nich vzniká pocit ukrivdenosti, keď človek investuje do svojich schopností, ale nemá záruku, že jeho snaha bude ocenená. Taký pocit majú ľudia na Slovensku.
Stredoeurópska mentalita je taká, že keď človek povie, že sa má dobre, tak je podozrivý, hovorí Vašečka. Radšej sa posťažuje a ostatní ho poľutujú. (fw)
