Monumentálne súsošie Obete varujú sochára Jozefa Jankoviča sa po presunoch opäť ocitlo na svojom pôvodnom mieste - v Pamätníku SNP v Banskej Bystrici. FOTO - ARCHÍV LADISLAVA SNOPKA
Ničenie sôch a pomníkov akoby patrilo k povinnej rituálnej výbave víťaza a je úplne jedno, či je to barbarská horda, alebo revolučne sa tváriaci úradník. Nazerajúc touto primitívnou optikou sa potom ľahšie ospravedlňuje systematické odstraňovanie sôch, ktoré postihuje našu krajinu pri každej novej zmene režimu.
V moderných slovenských dejinách prepisovania histórie sa nachádza rozsiahla kapitola z obdobia normalizácie, týkajúca sa práve pomníkov a verejných sôch, ktoré i keď neboli postavené na slávu či pamiatku niekoho konkrétneho, nezosobňovali žiadny politický postoj a neobhajovali nijakú ideológiu, aj tak "museli" byť práve z ideologických dôvodov odstránené.
Venované obetiam vojny
Normalizačná odstraňovacia čata, aj vďaka "slovenskej veľkorysosti" vystupujúca, bohužiaľ, dnes ako anonymná a len ťažko identifikovateľná sila, nevládla len priamočiarymi hrubými spôsobmi. Ich hlavným nástrojom sa stala rafinovaná hra na komisie, prostredníctvom ktorých sa lišiacky odvolávali raz na stranícke príkazy zhora, inokedy na hlas ľudu zdola.
Ako príklad takejto svojvôle a paradoxne aj štipky zbabelého strachu by mohol poslúžiť po rokoch až dramatický pôsobiaci príbeh sochy akademického sochára Jozefa Jankoviča, dnes umiestnenej v Pamätníku SNP v Banskej Bystrici. Na jeho úplnom začiatku, niekedy v šesťdesiatych rokoch, stála myšlienka vybudovať dovtedy najväčšie múzeum Slovenského národného povstania ako pamätníka najvýznamnejšieho občianskeho odporu v dejinách Slovenska.
Dušan Kuzma, víťaz architektonickej súťaže, prišiel s odvážnym návrhom, ktorý okrem toho, že sa pokúsil využiť poznatky vtedajšej architektúry, začal, na to obdobie neobvykle úzko spolupracovať so sochárom Jozefom Jankovičom. A naozaj, táto stavba sa stala symbolom nového, moderného chápania pamätníka a pravdepodobne dnes nie je na Slovensku človek, ktorý by nepoznal typickú siluetu rozpoltenej bielej budovy s úzkou uličkou uprostred.
Súsošie, ktoré Jankovič navrhol, bolo apokalyptickým jadrom pamätníka, natesno vloženým medzi dve jeho polgule. Nebolo oslavou víťazstva a sily, naopak, bolo venované obetiam vojny - zastreleným, umučeným, upáleným a ponižovaným.
Odsun do Kališťa
Možno nebyť augusta 1968 osud sochy by sa odvíjal v ľahko predvídateľných koľajach. Jej iný, dramatickejší život sa však nenápadne začal projektovať už pár mesiacov pred jej slávnostným odhalením, ktoré bolo naplánované na tridsiate výročie SNP v auguste 1969. Dnes sa už nevie, v ktorej konkrétnej hlave na Ústrednom výbore Komunistickej strany Slovenska sa zrodila tá nástojčivá túžba inštalovať v areáli Múzea SNP, teda na mieste Jankovičovho súsošia, symbol hrobu Neznámeho bojovníka SNP.
V roku 1970, na spoločnom rokovaní vedeckej rady múzea a všetkých možných komunistických orgánov bolo nahlas vyslovené už vopred tušené riešenie. Odstrániť! Vraj hrob neznámeho bojovníka sa musí nachádzať priamo v areáli pamätníka, aby bol v kontakte s prsťou v pietnej sieni!
Návrh, aby sa hrob vytvoril mimo priestoru pamätníka, neprešiel, a tak bolo len otázkou času, kedy sa moderná Jankovičova pieta vymení za bezduchú mramorovú platňu s večným ohňom. V roku 1972 sa súsošie ukladá do skladu so stavebným materiálom v Horných Pršanoch. To, že sa ho v roku 1974 podarilo oficiálne premiestniť do Kališťa, osady vypálenej počas Povstania, sa dá chápať ako jeho záchrana.
Takto nenápadne, v tichom horskom prostredí sa socha dožila zmeny režimu, keď v roku 1991 Ladislav Snopko, z postu vtedajšieho ministra kultúry navrhol presunúť súsošie na pôvodné miesto. To sa podarilo pred rokom, na šesťdesiate výročie SNP.
Čo s prázdnym miestom?
V nedávno vydanej publikácii Obete varujú - Paralelné príbehy (Orman, Bratislava 2005) zostavenej práve Ladislavom Snopkom sa tento jej pohnutý osud stal podkladom k historickej štúdii, postavenej najmä na výbere dobových udalostí a konkrétnych materiálov, ktoré s ňou súvisia. K tomuto odkrytiu perfídnosti totalitného režimu prostredníctvom konkrétneho príbehu mám však jednu zásadnú výhradu. Jej premiestnenie sa chápe ako víťazstvo nad krivdou. V poriadku. Tam sa končí príbeh súsošia Obete varujú a záslužná kniha o ňom.
Ale čo to prázdne miesto v Kališti? Ako slušné riešenie tejto situácie stačil zo strany ministerstva kultúry a Pamätníka SNP v Banskej Bystrici - ako zadávateľov projektu presunu súsošia - verejný prísľub vypísania súťaže na nový pamätník, ktorý by nahradil pôvodné súsošie. Alebo tridsaťštyri ľudských životov vo fašistami vypálených domoch už za to nestojí?
Jozef Jankovič (vpravo) a Štefan Kuzma pri modeli v roku 1966.
Júl 2004 - rozoberanie súsošia Obete varujú v Kališti.
A jeho následný prevoz do Banskej Bystrice.
Autor: Beata Jablonská(Autorka je výtvarná kritička)
