Nobelovou cenou uznaný kolumbijsky spisovateľ Gabriel García Márquez publikoval ďalšiu významnú novelu Neuveriteľné smutný príbeh o nevinnej Erendire a jej bezcitnej starej matke. V tomto krátkom, ale vzácnom diele, autor svojou typickou flexibilitou kombinuje prvky magickosti a objektívnej reality. V rozprávaní novely, autor nadväzuje na román Sto rokov samoty. A to na krátku epizódu, v ktorej tento príbeh bol spomenutý len ako jedná z mnohých situácií, s ktorými sa obyvatelia Makonda každodenne stretávajú. Z postupov aké si zvolil autor možno vycítiť priblíženie sa k orálnej ľudovej slovesnosti. Plastickosť príbehu, ktorý je zachytený akoby filmovou kamerou svedčí o tom, že to mal byť pôvodné filmový scenár. Márquez raz povedal, že témy a námety k svojím prózam nosí v hlave aj 20 rokov, kým ich spracuje a odhodlá sa ich publikovať. Vo svojej novele autor vytvára atmosféru grotesky podľa Felliniho a vytvára priestor ciernemu humoru, možno práve pre ťažkosť osudu, ktorý ukazuje svoju tvar nie práve v najružovejších farbách. Príbeh sa odvíja ako lineárne rozprávanie bez digresii a narúšania časovej chronológie. Vyrozprávaný je v 3. osobe, len v poslednej tretine je zapojená 1. osoba, aby bol príbeh uvedený do reality. Pri čítaní tejto novely, čitateľ ma pocit, že príbeh sa odohráva akoby okolo nejakej osi sa točilo lano a ovíja ho do ruská tajomstva. Akoby sa vytváral chromozómový reťazec, ktorý presne vie kde sa uberá a ťahá za sebou aj čitateľa do kolísavého dobrodružstva.
Pri vytváraní postav, autor berie inšpiráciu z antických báji (pr.Odysseus), ale aj z príbehov španielskych rytierskych románov, ktoré sa vyznačujú kombináciou reality a fantastickosti.
Ústrednou postavou novely je bezcitná stará mama. Je to schudobnená statkárska vdova, ktorá sa ujme po synovej smrti jeho nemanželskej dcéry Erendiry. Erendira nechtiac podpáli pánske sídlo, ktoré vyhorí do tla. Lakomá stará mama vypočíta s chladnokrvnosťou a cynizmom obchodníka aké škody jej vnučka urobila a rozhodné sa, že jej to musí splatiť a najlepšiu cestu akú našla bola prostitúcia. Erendira bude platiť 8 rokov, 7 mesiacov a 11 dni. Stará mama si nachádza rôzne spôsoby vydierania vlastnej vnučky – za nežnosťou v slovách skrýva púhy cynizmus a bezcitnosť. Predáva vnučku ako vodu na pitie a práve v takýchto fázach príbehu Márquez zaplietol čierny humor: :Stará mama, umieram." "Čaká už len 10 vojakov." Pred spaním vydáva príkazy na nasledujúci deň, niektoré hovorí zo spánku.
Erendira je nevinná a úbohá vnučka, ktorej sa neuchádzalo spravodlivosti. Vo svojom živote nepoznala nič iné len poslušnosť starej máme. Opakovala neustále ten istý "sľub" poslušnosti: "Áno, stará mama." ako nejakú mantru. Neprotestovala, že jej stará mama nanútila prostitúciu, aj keď sa jej to nepáčilo, bola zvyknutá poslúchať. Nastokrát sa jej stálo, že zaspala pri chôdzi a stará mama jej odporúčala, aby spala pomaly, nech sa neunaví. Do Erendiry sa zaľúbi Odysseus, mladý a neskúsený syn zámožného holandského statkára, ktorý sa snaží vyslobodiť Erendiru z područia starej mamy. Odysseus je symbolická konotácia v prípade mladíka, ktorý ako panic stretne v Erendire svoju prvú lásku. Odysseus mení farbu skla po dotknutí, lebo mu uškodila láska. Erendira vnútorným hlasom privolá Odyssea a on vyjde z rodičovského domu ju hľadať. V Odysseovej rodine je prítomný mysticky fenomén: otec je Holanďan, matka Indiánka a spolu hovoria španielsky, pritom ich syn pozná všetky 3 jazyky. Odysseov otec pestuje pomaranče, ktoré majú v srdci plodu pravý diamant.
Plastickosť diela je navodená komparáciami: hlava "ako olúpaný kokosový orech", Erendiru chytili "ako veľkú a útlu rybu lapenú do osídel mesačných lúčov"; keď sa narodila bola "ako jašterička zabalená do plienok"; vietor vtrhol "ako svorka psov". Novela pripomína vznášania lyrickosti v diele. Nájdeme tu hyperbolu: " nadplanetány zadok", absurdné vysoký počet zákazníkov, vtáky ošklbané vetrom. Autor použil magické prvky - magickosť je typická pre jeho prózu: dóm plný rýb a slimákov; námorníci zaplatili, v ktoromsi nevestinci živými špongiami, čo liezli po múroch, stonali ako chorí a vyvolávali žalostný plač detí, aby nasávali do seba ich slzy.
Postava starej mamy svojou poverčivosťou, vierou v magické a okultne sily, so sklonmi k bosoráctvu a matriarchálnemu správaniu pripomína viaceré ženské postavy z Márquezovych románov a krátkych próz. Erendira je v novele ukážka nevinnej postavy, ktorá unika z reality zaspávaním pri prací, pri chôdzi. Každý človek je vybavený určitým mechanizmom obrany, ktorý sa spúšťa v momente, keď nevieme odstrániť faktor, ktorý náš zotročuje a ubližuje nám. Pre Erendiru bol takýmto mechanizmom obrany spánok.
Myslím, že je správnou voľbou, vybrať si tento druh prózy na čítanie. Pre tých, ktorí ešte nečítali Márquezovo dielo je tu nová skúsenosť unášania príbehom a pre tých, ktorí sú už oboznámený s jeho tvorbou je tu ďalší zaujímavý príbeh, nabitý psychologickými prvkami, ktoré nezostanú ticho, ale budú šepkať do ucha nové dobrodružstvá.
Autor: HANCA BIGASOVÁ
