Nad Tetovom sa v piatok popoludní vznášala čudná atmosféra. Priamo v meste sa do niekoľkých palebných pozícií rozložili macedónski policajti a niekde v horách striehli albánski povstalci z Národnej oslobodzovacej armády (UCK). Vo chvíli, keď som vystupoval z automobilu, zazneli výstrely. Najskôr snajper, za ním povinný orchester mínometov, samopalov a nakoniec i ľahkého delostrelectva. „Rýchlo vystúp z auta!“ hovorí taxikár.

„Neboj sa, bojuje sa iba na predmestiach, do mesta nestrieľajú, veď tu majú jedni i druhí vlastných,“ povedal pred vchodom do hotela Makedonija novinár z Grécka. Spolu s kolegami z iných krajín posedávali pred hotelom, pili pivo Skopsko a pozerali sa na ohňostroj v Európe momentálne určite ojedinelý. Strely svišťali, svetlice žiarili a červené záblesky lietali ponad kopce.

Hotel bol príjemný. Všetci novinári si žiadali výhľad priamo na streľbu. „Neboj sa, zaspíš, človek si zvykne na všetko,“ hovorí čašník Peter, Albánec. (V konfliktoch s etnickým pozadím je najťažšie voliť spôsob komunikácie. Albánci uprednostňujú angličtinu, Macedóncom je zase milšie, keď počujú im príbuznú slovenčinu. Slovko Czechoslovakia či Čechoslovačka je ale atraktívne pre obe strany. Slováci a Česi sa pre národy bývalej Juhoslávie stali vzorom korektného rozvodu.) „Tu si ale na Balkáne, pištoľ tu nosia aj malí chlapci a rozvádza sa tu s fackami,“ hovorí ďalší čašník, Macedónec. Streľba na predmestiach neutícha, novinári dopisujú správy, telefonujú príbuzným a redakciám.

Slobodna sam kao ptica

Neskoro večer s kolegami z Českej televízie vyrážame do macedónskej štvrte na severe mesta. Krčma je otvorená, chlapi sedia na zemi a popíjajú víno. „Sadnite si, ponúknite sa,“ hovorí majiteľ. „My tu strážime naše domy, ak by sa náhodou teroristi rozhodli vojsť do mesta, tak ich pred vlastným domom postrieľam,“ vyhráža sa pán v dostatočne pokročilom veku, oblečený v maskáčoch. „Už mi to lezie na nervy, celý deň tu búchajú, decko nemôže zaspať,“ dodal. Albánci podľa neho ani nevedia, čo chcú. Streľbu počuť v diaľke, na očiach posedávajúcich Macedóncov nevidieť strach, no badať obavy pred budúcnosťou.

Bojovú náladu majú aj ďalší. V rádiu spieva speváčka Reni. Pri pesničke Slobodna sam kao ptica (Slobodná som ako vták) začínajú niektorí tancovať. Hory, nočná obloha, balkánske rytmy, dobré víno - jednoducho idyla, za ktorú by Macedónsko v čase pokoja určite zinkasovalo nemálo turistických devíz. Až nadránom streľba na malú chvíľu utícha.

V sobotu skoro ráno je už celý hotel na nohách. Na námestí podľa agentúry Reuters minulý týždeň vybuchli tri granáty. Nikto z miestnych o tom nič nevie. Ideme k palebnej pozícii macedónskej polície pri štadióne. „Čudná vojna,“ hovorí český kolega. Guľomet rachotí a autá premávajú ďalej. Mesto akoby si pomaly zvykalo na streľbu. Vojaci sedia v hniezde ohradenom vrecami s pieskom. Sedia medzi prázdnymi nábojnicami a jedia údené ryby. Vedľa samopalov sa povaľujú prázdne fľašky od nealkoholických nábojov. Za povinný úplatok sa dostaneme rovno do guľometného hniezda. Skôr ako začnú strieľať, novinárov zdvorilo upozornia, aby si zapchali uši. Zvuk je tlmený, ale tlakovú vlnu pri výstreloch cítiť. Najhoršie sú mínomety, tie robia nesmierny rachot.

Streľba utícha. Odložili zbrane a ponúkli nás chutnou údenou rybou. Popíjajú limonády a debata sa točí prevažne okolo žien. O politike sa nechcú baviť. Na otázku, či nemajú strach, že rebeli prídu do mesta, neodpovedajú. „Sme už unavení,“ hovorí Tony. Zaujíma ich skôr, koľko hodín im zostáva do konca zmeny. „Chlapi, už musíte ísť, môžu sem začať páliť,“ upozorňuje nás Tony zdvorilo. O niekoľko sekúnd spustili streľbu.

„Nechceme, aby sa tu cudzincom ubližovalo“

V hoteli sa dozvedáme, že sa strieľa v okolí - Kale, Tetje, Gajre a Šipkovica. Jedného z ešte jazdiacich taxikárov sme za vysokú sumu presvedčili, že nás odvezie do okolitých dedín Šipkovica a Gajre.

V Šipkovici sa prechádza iba zopár postarších chlapov. Gajre je zaujímavejšie. Pred dedinou nás zastavili dvaja mládenci s puškami na pleciach. Zaparkovali sme auto. „Dáte si kávu?“ opýtali sa. „Pustíte nás ďalej do hôr?“ smerujeme našu otázku na mladého Albánca. Neodpovedá, iba naznačí, že musí niekam zatelefonovať. Sadneme si na zem a obdivujeme okolité hory. Z okna vykúkajú dve malé deti a smejú sa. Dole v dedine Selce zase výrastkovia hrajú futbal. Ich krik počuť až za kopce.

O malú chvíľu pred nami zastavila kolóna šiestich áut. Ako prvý vystúpil boss. Mal na sebe čiernu koženú bundu a slnečné okuliare. „Môžem vám pomôcť?“ „Sme novinári a chceli by sme prejsť do ďalších dedín,“ povedal kolega zo Španielska. Chlapík, ktorý sa neskôr predstavil ako Zuli, začal telefonovať. „Považujte ma za akéhosi hovorcu albánskych bojovníkov za rovnoprávnosť,“ zdôraznil. Chceme sa stretnúť s jeho veliteľom. „On si to teraz neželá, ešte neprišiel náš čas,“ odpovedá.

Za poplatok nám dáva číslo na mobilný telefón. „Dávajte si pozor na to, čo poviete, mobily odpočúvajú,“ dodáva a vzápätí nasadá do auta s tmavými sklami.

Autá odfrčali do hôr.“Už by ste sa mali vrátiť, priatelia, večer budú ťažké boje. Verte nám, nechceme, aby sa tu cudzincom ubližovalo,“ upozornil nás mladý „strážca rovnoprávnosti“. Nezabudol však dodať, aby sme „svetu odkázali, že sa tu bojuje za práva menšín“. Nasadli sme do auta a s blikajúcimi smerovkami odišli do Tetova, rovno do albánskej štvrte.

O vojne a o biznise

Kaviarne boli pootvárané, ale Šiptari, ako Albáncov volajú Macedónci, alkohol nepijú. Povinné Skopsko však ani v albánskych krčmách nikdy pre cudzincov nechýbalo. Chlapi politizujú, fajčia a pľujú na podlahu. „Neodídem odtiaľto,“ povedal mi Adam, na otázku, či ho niekto môže prinútiť odísť. „Strážim tu domy svojich susedov aj Macedóncov, ktorí odišli, lebo sú rozrušení,“ dodal. Z mesta už podľa oficiálnych miest odišlo asi 20-tisíc ľudí, no Adam s tým nesúhlasí: „A kam by odišli? My tu zostaneme, lebo chceme svoje práva.“ Nevedel tieto práva pomenovať. Albáncom vraj nejde o veľké Albánsko. „S Macedóncami sa rozprávam aj ďalej. No vieš, u nás platí to, čo povie otec, a otec vždy chce, aby sa mali mladí dobre,“ upozornil.

V diaľke sa ozýva streľba z guľometov. Adamovi sa do boja nechce, ale ak ho „bude niekto otravovať, tak sa chopí zbrane“. „Pozri sa, koľko Albáncov je po celom svete. Všetci pracujú a nosia sem peniaze. Veď my sme pre Macedóncov prínosom a oni nám zdania aj gate,“ odpil si z čaju. Do debaty sa pridal postarší pán: „Chceme také práva, ako majú Taliani vo Švajčiarsku.“ Priznal, že v UCK má všetkých troch synov. „To je normálne,“ vyhlásil a všetci Albánci mu súhlasne prikývli. Naše hlavy sa otočili smerom k obrazovke, kde práve britská reportérka zo Skopje informovala o situácii v Tetove, kde mali podľa nej prebiehať ťažké boje v Albáncami obývaných častiach. Boje síce prebiehali, ale na predmestiach, do centra žiadna zo strán do pondelka ráno nevypálila ani jednu strelu. „To je pre Balkán typické - až keď začnú umierať nevinní ľudia, začne svet rozmýšľať o rokovacom stole,“ hovorí kolega zo Španielska.

„Vojna a médiá sú tiež biznis,“ uzaviera tetovský Albánec Adam.

JURAJ TOMAGA, Tetovo - Bratislava