Spomínam si, ako ma kedysi začiatkom šesťdesiatych rokov prekvapilo, keď som sa dočítal, že pravicového amerického senátora Barryho Goldwatera odmietli prijať do ktoréhosi golfového klubu pre jeho židovský pôvod. Rasové predsudky a obmedzenia voči černochom boli vtedy v niektorých južných štátoch ešte bežnou vecou, ale voči Židom? Neskôr som sa v knihách zachytávajúcich americké pomery v prvej polovici 20. storočia stretol s viacerými otvorenejšími i skrytejšími formami antisemitizmu. Americká ústava a zákony umožňovali, aby sa Barry Goldwater stal senátorom, ale nemohli donútiť golfový klub, aby prijal za člena niekoho, koho nechce, podobne ako nemohli prinútiť vysoké školy, aby prijali väčší počet židovských študentov a profesorov, ako si samy či už nahlas, alebo potichu určili. V oficiálnom zdôvodnení odmietnutia sa rasový pôvod zvyčajne neuvádzal, ale „mimo záznam“ sa s ním nik netajil. V tomto bola Amerika veľmi európska.

Na podobné, ibaže fyzické, pouličné prejavy antisemitizmu naráža aj malý David Lurie, hrdina románu Chaima Potoka. Jeho rodičia sa prisťahovali do New Yorku z Haliče a priniesli si so sebou spomienky na odvekú nenávisť a pogromy, pri ktorých zahynul aj chlapcov strýko. David už pozná tieto príbehy iba sprostredkovane, z narážok a náznakov, ale v tesne zomknutej židovskej komunite ho obklopujú zo všetkých strán, a čoskoro, s nástupom nacizmu v Nemecku, začínajú prichádzať chýry o nových. Davidov otec s priateľom Baderom a ďalšími organizujú pomoc, aby sa príbuzní a známi, ktorí zostali v Európe, stihli dostať pred tušeným prenasledovaním a vojnou do Ameriky, no nie vždy sa im to podarí. Aj príbuzní Davidovej matky sa stanú obeťou najväčšieho pogromu v dejinách.

To sú však vedľajšie dejové línie, ktoré sa odohrávajú v zákulisí Davidovho sveta, hoci na ňom zanechávajú hlboké stopy. V skutočnosti Potokov román rozpráva o dospievaní chorľavého, ale nadaného chlapca, ktorý sa aj s pomocou súkromného učiteľa Badera zasväcuje čoraz hlbšie do tajov ortodoxnej židovskej viery, až ho napokon túžba po poznaní privedie k tomu, že sa rozhodne nepreberať mechanicky tradičné pravdy, ale chce ich skúmať a preverovať. David pritom naráža na nepochopenie a odpor svojho okolia, no ešte horšie ako vonkajšie sú vnútorné, prijaté či zdedené obmedzenia. Napokon nájde porozumenie u múdreho rabína Scharfmana, ktorý ho povzbudzuje k samostatnému a kritickému mysleniu.

Román v sebe obsahuje niekoľko problémov. Nezasvätenému čitateľovi, ako som napríklad ja, sa rozhovory a hĺbania o rozličných článkoch Tóry vidia trochu odťažité a rodinné i školské prostredie dusné a klaustrofobické. Problém je aj v tom, že Chaim Potok je trpezlivý a dôkladný, ale nie strhujúci rozprávač. Mnohé scény a dialógy sa v drobných obmenách opakujú, mnohé epizódy, samy osebe azda zaujímavé, nesúvisia s hlavnou témou, akoby sa autor nevedel rozhodnúť, alebo zabudol, o čom chce rozprávať. Na druhej strane román ťažko považovať za obyčajný, takpovediac všeľudský príbeh dospievania, na to je náboženský motív priveľmi dominantný a prostredie priveľmi špecifické.

Potok, ktorý sám vyštudoval rabínsky seminár, zrejme bohato čerpal z vlastného životopisu a neraz podľahol pokušeniu byť verný predlohe. Napísal poctivú, ale starosvetskú prózu, a aj svet, ktorý zobrazuje, je nám dnes už dosť vzdialený. Pravda, až na ten antisemitizmus. Ten je, zdá sa, večný.

Autor: Pavel Vilikovský(Autor je spisovateľ a publicista)