FOTO - ARCHÍV

Je piatok, unudene vyrovnávam Štós papierov, ktorý sa mi nahromadil za týždeň na stole. Zvoní telefón, Tomáš sa pýta, či nechcem ísť zajtra na menšiu túru. V sobotu hrá Barca s Realom, nerád by som prišiel o túto futbalovú lahôdku. No keď mi Tomáš sľúbil, že večer budeme späť a spomenul, že pôjde s nami aj pár pekných Báb, súhlasil som.

V sobotu, hneď ako ma zobudil ranný Svit, som začal s balením na cestu. Ešte skočím dolu do pivnice po nejaký ten trúnok. Na dverách pivnice sa hompáľajú dva Nové Zámky, ktoré som tam dal len nedávno, lebo ma už párkrát vykradli. Lenže, kde sú kľúče? Času už veľa nemám, beriem do rúk akýsi Modrý Kameň a mlátim do tých zámkov. Konečne povolili, poriadne som sa zapotil a lapám po dychu. Vtom pribehla Revúca suseda a kričí - kým ty tu Lapáš po dychu, nejaký Naháč behá okolo Ohrady. Vidím, že chudera Trnie strachom. Ani neviem, ako sa mi ocitla v ruke Tehla a poďho za tým exotom. Ale Vidina hrdinstva sa rozplynula, exhibicionista zdúchol.

Zvoním u Tomáša, otvorí mi Tomášov syn Janík a zavedie ma do kuchyne, ktorá celá rozvoniavala čerstvou kávou. Teda, Kuchyňa bola ozaj pekne zariadená, všade čisto, Kúty vyzametané, nie ako u mňa. Napadlo mi, že keď sa vrátim z túry, začnem Nový Život. "Chceš kávu?" spýtal sa. "No, Turček by bodol," vravím a o chvíľu mám kávu pred sebou. Dopili sme a vyrazili. Ďalší do partie bol Jirko, rodený Čech, Tomášov spolužiak Martin, ktorý rád Lietava za babami, Ivana, Ľuba a Mariena, ktorú každý volal Maňa.

Vyrazili sme smerom k háju, v ktorom prevládala Breza, všade vôkol Jarabina a cestu nám spríjemňoval nejaký vták so svojím spevom. Možno to bol Číž. Prešli sme dve Dedinky, cez ktoré veselo si Šumiac tiekol potôčik s priezračne čistou vodou. "Toto teda nie ja taká Čierna Voda ako v Dunaji, že Ivka?" pýtam sa Ivany. Ale Ivanka pri Dunaji nikdy nebola, tak len pokýve hlavou. Kráčame ďalej, Jirko nám rozpráva, aký je nešťastný z volieb v Česku. "Odkdy byl Zvolen Paroubek, jde to všechno dolu vodou. A ta jeho Nána!" Chlapi, vykašlite sa na politiku, nekazme si deň - to Martin, inak uvravený ako Ruskov hovorca, dáva najavo svoj postoj k politike.

Konečne sme prišli na čistinku, vyberáme z batohov jedlo a pitie. Východniarka Ľubica, ktorá má krásne oči, sfarbené do Modra, že vyzerajú ako Sklené, je od Prešova a jej šariština je veľmi ľubozvučná. Každú vetu končí svojím Neverice? Asi ju Štúrovo posolstvo nie veľmi zaujíma.

Pristavil sa pri nás jeden lesník, čudná figúrka - jeho Široké plecia boli v kontraste s tenkými nohami, ktoré mu trčali zo šortiek. Jeho Stará Lysá hlava mu dodávala výzor Šaľa. Ozaj vyzeral smiešne tento Plešivec. Ale bol to dobráčisko, vraj mu ostala vo vaku dáka Divina, že sa rozdelí. Bola výborná, len jej chýbala Soľ. Ja som ešte dojedal plesnivý syr, Maňa sa spýtala či je Dobrá Niva, už aj si vzala zvyšok a mne ostala Figa borová. Za toto jej dobré Bodíky nepripíšem.

Pomaly sa nám treba zberať späť, obloha sa chystá na Prietrž mračien. V tomto čase býva Častá. Každý, kto má rozum, sa jej radšej Vyhne.

Cestou späť sme si všimli na zemi odtlačky akýchsi veľkých Láb, vyzeralo to, akoby sa tadiaľto prehnala Čata veľkých Medveďov. Ďalší dôvod na zrýchlenú chôdzu. Pred nami sa ukazuje prvá Dedinka, pri potoku ešte zazrieme párik Bobrov. Aj baby, inokedy divé Levice, sa pri pohľade na ne roznežneli. Voľakedy tu žili ľudia chudobní ako Kostolné myši, ale zrazu Čáry-máry a každý si tu žije na úrovni. A ani na Zboj nechodili, ba ani na Partizánske chodníčky sa nedali. Nikto neprekročil Hraničné medze. Skrátka, majú tu Havaj.

Konečne som doma, zapínam telku, futbal sa práve začal. Beriem si z barovej skrinky vrecúško, ale je v ňom len jeden Pukanec. Nevadí, hlavne, že sa o dve hodiny dozviem, kto bude Víťaz španielskej ligy.

rias.blog.sme.sk

Autor: IVAN RIAS