nudnej cesty, ktorú každý týždeň absolvujem dvakrát. Respektíve čakalo by ma to, keby v Rožňave nenastúpila skupinka utečencov.
Už z okna som videl, že je tu nezvyčajne veľa ľudí. Bolo to o to podozrivejšie, že väčšina z nich mala čiernu pleť. No nevenoval som im ďalej pozornosť. Vlak opäť nabral rýchlosť. Nezvyčajní cestujúci pochodovali z jedného konca súpravy na druhý. Pochopil som, že majú problém usadiť sa. Slovenská pohostinnosť pred nimi zamykala dvere svojich kupé. Po dvoch ďalších zastávkach bolo voľného miesta už dosť. Niektorí si prisadli ku mne.
Až vtedy mi došlo, že ide o utečencov. Okrem čiernej pleti majú ázijské oči a v rukách každého z nich bolo tlačivo so štátnym znakom. Napil som sa z minerálky. Hneď sa prestali rozprávať a bolo vidno, že potajomky pregĺgajú. Podávam im plastovú fľašu a gestami naznačujem, aby sa napili. Jeden z nich zoberie fľašu. Všetci sa postupne napijú, ale ani jeden sa fľaše ústami nedotkne. Nalievajú si minerálku do otvorených úst. S troškou na dne mi fľašu vracajú späť. Naznačujem, že si ju môžu nechať. Tak sa opäť rozdelili aj o posledný hlt.
Od vedľa prišiel ich ďalší súkmeňovec s chlebom - jeden peceň pre celú nemalú skupinu. Nezabudli sa mu pochváliť s darovanou fľašou. Bol to hrozný pohľad.
Mladá spolucestujúca dala hlasným zakašľaním najavo, že jej cudzinci prekážajú. Sprievodca však už okolo nás krúžil po vagóne ako rozzúrená zver a začal organizovať presuny. Proste oddeliť čierne od bieleho. Každému oznamoval, že tam a tam sú voľné miesta. Pristúpil aj ku mne a zopakoval to aj do môjho ucha. Nereagoval som naňho. Slečna, ktorá mala problémy s kašľaním, sa hneď chopila šance, zobrala tašku a odišla.
Z chodby sa ozval krik. Jeden z cudzincov bol nabrať vodu z toalety do fľaše, ktorú som im venoval. Pre sprievodcu to bolo neprípustné. Rozkrikoval sa, ako keby odhalil veľký zločin. Cudzinec usvedčený fľašou plnou nechutnej vody z vlakovej toalety.
Už bolo Jesenské, musím prestúpiť. Postavil som sa, zobral tašku a rýchlo vyšiel na chodbu. Stihol som však započuť od jedného z nich slová "Thank you". Možno boli vďační za iný prístup.
Rozmýšľal som, pred čím títo ľudia utekali. Rozmýšľal som, či Slovensko nebude tiež len krajina, z ktorej budú musieť utiecť, pre našu vychýrenú slovenskú pohostinnosť.
ligart.blog.sme.sk
Autor: LADISLAV LIGÁRT
