Na námestie spolu s kolegom v noci osadili svoje busty, na chodník s tabuľkami od rôznych umelcov potajme umiestnili aj svoju. V televízii JOJ vystupoval v kontroverznej reportáži namiesto umelca autora a zasvätene rozprával o diele, ktoré neurobil.
Má rád jednoduché nápady so silným účinkom. Naposledy pózoval pred objektívom slovenských a českých megacelebrít, ktoré mnohokrát ani netušili, o čo ide.
Mediálna sláva a manipulácia médiami je umeleckou náplňou výtvarníka Viktora Freša.

Je možné, že ste vyšší ako Bolek Polívka?
Určite. Bolek Polívka, dokonca ani Richard Müller nie je taký vysoký.

Človek si to uvedomí pri prehliadke pražského Bienále súčasného umenia, kde vystavujete fotografický projekt Who is the King? Prečo ste sa rozhodli prezentovať sa pomocou celebrít, ktoré ste požiadali o to, aby vás odfotili?
Pre mňa je zaujímavé pracovať s medializáciou. Už na vysokej škole sme so spolužiakom Lukášom Haruštiakom založili výtvarnú skupinu Egoart, lebo sme si uvedomili, že chceme ísť týmto smerom medializácie a stať sa slávnymi iba na základe toho, že sa rozhodneme, bez ohľadu na to, či máme za sebou reálne výsledky. Začali sme tvrdiť, že človek sa môže stať slávnym len preto, že sa rozhodne. Tak, že intenzívne bombarduje médiá a dostáva sa do povedomia, lebo slávnu osobnosť vlastne vytvárajú médiá. Táto forma mi prirástla k srdcu a pracujem s ňou naďalej. V tomto projekte som využil to, že ak ma odfotografuje niekto, kto má meno alebo mediálnu slávu, portrét je o to silnejší.

Boli celebrity ochotné prepožičať svoje meno vášmu projektu?
Bol to trochu problém, niektoré celebrity tomu vôbec nerozumeli a brali to ako „viem, že vás tu mám odfotiť". Cvakli a odišli. Aj získavanie kontaktov som bral ako súčasť tvorivého procesu. Môj otec mi v tom trochu pomohol, pretože pozná pár ľudí, ale k vyšším celebritám typu Dagmar Havlová alebo Karel Gott je cesta veľmi zložitá. Skúšal som to po kamarátskych linkách, napríklad Rišo Müller mi zohnal číslo na Gotta, zavolal mu a dohodol s ním stretnutie, lebo sa mu projekt zapáčil. S týmito ľuďmi som zažil nečakané chvíle, niektorí ma riadne prekvapili. Napríklad David Koller ma prekvapil profesionalitou, keď povedal, že ma nebude fotiť len tak a nech mu pripravím nejaký fotoateliér. Dal si na tom záležať. Niektorí ma sklamali, zblízka človek zistí, že sú úplne iní, že by si nikdy nemyslel, že sa môžu takto správať.

Nechali ste sa nimi manipulovať, napriek tomu, že sebaprezentáciu máte pevne vo svojich rukách?
Kým som sa dostal k niektorým celebritám, prežil som kopu nervov, kde ich zoženiem. Niektorých som zháňal pár mesiacov a potom som sa k nim dostal na pár sekúnd, taký majú zúžený časopriestor. Napriek tomu, že sú slávni, sú veľmi neslobodní. Ivu Janžurovú som len odchytil pred divadlom, keď vystupovala z auta. Dagmar Havlovú som pripravoval pol roka. Havel je v podstate nezohnateľný, ľudia z jeho úradu mi hovorili, že sú takí, čo dva roky žiadajú o tri sekundy. Stretnutie s Dagmar Havlovou bolo dohodnuté tesne pred tým, ako odlietala na tri mesiace do Portugalska. Prišla, cvakla ma, ani som sa s ňou nestihol odfotiť a už odišla. Hodnota fotky je však v tom, že slávny človek si našiel čas odfotiť bezvýznamného umelca. Všetci si fotia ich, ja som to otočil, nech fotia oni mňa.

V akom štádiu je vaša cesta za slávou? Ste už celebrita?
Nie som, ani tak skoro nebudem a v priebehu celého procesu som zistil, že to nie je až taká kľúčová vec, ktorú chcem. Zo začiatku som to vnímal ako recesiu - byť slávnym už na vysokej škole, no v skutočnosti sme neboli chorobne slávychtiví. Napriek tomu sa pár takých projektov podarilo a mediálne celkom uchytilo.

Napríklad ilegálne osadenie vašej a kolegovej busty na námestí? Noviny vtedy najviac zaujala tá nelegálna stránka, škandálik, ktorý z toho vznikol. To nie je jediný škandálik, pod ktorým ste podpísaný. Keď mal iný výtvarník, Erik Binder, vysvetľovať do televízie JOJ, ako to myslel so svojím dielom (gymnasta pripomínajúci Ježiša, zavesený na kruhoch), väčšina divákov a dokonca ani sám redaktor televízie netušil, že sa nerozpráva s autorom, ale s vami. Prišlo sa už na to?
Nie, neprišlo. Nápad vznikol v spolupráci s Binderom vo výtvarnej skupine Binderfresh. Páčilo sa mu, že sa pohybujem na scéne v rámci mediálnych trikov, preto mi to navrhol. Bol to výtvarný performacne pre vybraný okruh ľudí, ktorí o tom vedeli. Reportáž odvysielala televízia JOJ, viedol som tam dlhý rozhovor o výtvarnom diele v ktorom nemám prsty, a nikto sa nad tým nepozastavil. Podarilo sa nám poukázať na to, aké ľahké je manipulovať médiami. Nerobím to len ja, tá tendencia tu je, umelcov láka pracovať s médiom rovnako ako so štetcom a farbou.

Nie je to vo vašom prípade dané tým, že médiá a slávu vnímate prirodzenejšie ako bežný človek? Váš otec (líder kapely Collegium musicum Fedor Frešo - pozn. aut.) je v slovenskom a českom kontexte slávny hudobník.
Nikdy som neregistroval, že by môj otec bol až taký slávny človek, nejaká mediálna celebrita, na rozdiel od jeho kolegov. Myslím si, že v období, v ktorom hrali, to ani nebolo až tak veľmi možné, a hlavne on sa o to ani nesnaží. Aj keď bol líder kapely, nepokúša sa oživovať Collegium musicum.

Ako teda vníma váš výtvarný projekt stať sa slávnym?
Fandí mi a príjemne sa zabáva, lebo vie, že je to recesia, ironicko-provokačná intelektuálna hra.

Čo všetko z médií sa dá v umení využiť podobne ako televízia či noviny?
Práca s médiami je stará vec, len v tomto kontexte funguje viac. Na Slovensku je takisto veľký boom feministického umenia, čo už v zahraničí nikto až tak intenzívne nerieši. Veci, ktoré tu neboli, sa dopĺňajú. Mediálne manipulovanie je nová vec a naša krajina je v tomto mladá. Na SuperStar a všelijakých iných reality šou vidno, že Slovensko je po celebritách hladné. Na jednej strane je to pozitívne, na druhej desivé. Internet je ďalšie nové médium, ale ten ma v rámci tvorby nezaujíma, lebo nemá kredit dôveryhodnosti. Ešte stále je to stoka bez kontroly.

Uvažujete podobne aj o vnútorných hraniciach sebaprezentácie, ktoré by ste už neprekročili?
Mám vnútorné hranice a s vekom sa mi vyvíjajú. Keď sme začínali s Egoartom, boli sme pre umenie schopní urobiť čokoľvek. Teraz som zistil, že mediálna popularita ma až tak nezaujíma. Viac ma zaujímajú vzťahy. Sú momenty v živote, keď si uvedomím, o čo mi vlastne ide - o lásku. Aby som ju cítil a žil ňou.

Minulý rok prišiel na vernisáž výtvarnej ceny Egoart umelec Jasper Alvaer s performance - vykonal veľkú potrebu na prichystaný podstavec. Tam v tom bode sa končí umenie?
Jasper poslal do našej súťaže o cenu Egoart projekt - fotku výkalu s textom, že je schopný to urobiť na určenom mieste a čase, ktorý mu určíme. Vybrali sme ho do súťaže a postavili biely soklík, kde to má vykonať. Je to súčasne intímne a osobné, zároveň škandálne. V podstate veľmi čistý projekt, jeho „výtvor" sme povýšili za umelecké dielo v priamom procese.

Veľa divákov si v galérii súčasného umenia povzdychne pri prezeraní podobných diel, že toto by dokázali aj oni, tak aké tam umenie?!
Umenie je elitárska vec a rozumieť súčasnému umeniu je náročné. Verím, že veľmi veľa ľudí mu naozaj nerozumie a myslí si, že sú to hlúposti, čarbanice. Umeniu sa treba venovať, dnes má úplne inú rolu ako malo pred päťdesiatimi rokmi. V takom zmysle sa výtvarné umenie skončilo už vtedy, keď Duchampe vystavil v galérii pisoár. Čitatelia, ktorí čakajú odpoveď na otázku, čo je umenie, sa jej tu nedočkajú. A tí, ktorí sa zaoberajú umením, ju určite nebudú hľadať v tomto rozhovore.

Pri prechádzaní pražským Bienále súčasného umenia má človek pocit, že nie divák je lenivý zamýšľať sa nad umením, ale autor sa často nenamáha vysvetľovať svoje pohnútky adôvody, prečo urobil práve to.
Niektorí umelci majú pocit, že niekoho zaujímajú ich zložité koncepty. Ľudí to nezaujíma. Môžem si vymyslieť, že každé ráno budem o piatej hodine zbierať vzduch vo svojom ateliéri, a potom ho vystavím v tmavej miestnosti ako asociáciu dňa a noci, lebo som prečítal knihu Deň a noc. Lenže divák povie - no a čo? Ľudia sú schopní oceniť silnú a dobrú vec, ale musí mať jednoduchý alebo dobrý koncept. Aj laická verejnosť vie oceniť dobrý nápad, a mňa tiež nebavia zložité nápady.

Na tej výstave bolo vidieť, že mladí slovenskí a českí umelci hravým spôsobom vychytávajú dôležité myšlienky, kým napríklad umelci z Južnej Ameriky zahltili priestor politickými problémami. To, čo ukazujú vo videoartoch, vídame denne v správach. Je možné, že preto už o tom nevládzeme viac premýšľať?
Treba si uvedomiť, že umenie by nemalo plniť rolu multikina v Poluse, kde si kúpiš pukance a zabávaš sa. Umenie by mohlo poskytovať také informácie, ktoré sa bežne nedozvedáme, a je jedno, či sú estetické, alebo technické, či politické. Mám rád diela, ktoré mi dajú iskru a niekam ma povýšia, akoby som práve objavil nový princíp v živote! To, že česko-slovenská časť bienále je hravá, je len výsledkom toho, že my sa tu máme v podstate veľmi dobre a riešime problémy typu „niekto o mne niečo povedal". Tento dojem z výstavy však môže byť aj výsledkom kurátorského výberu diel. Slovenský kurátor Juraj Čarný vybral nekonfliktný prierez súčasným slovenským umením, nič šokujúce, nič strašne zlé, také príjemné.

Myslíte, že dve výtvarníčky, Lucia Tkáčová a Aneta Mona Chisa, ktoré simulujú pornofilm, divákov nešokujú?
Asi šokujú, ale nie mňa. Na Slovensku je omnoho viac šokantného umenia.

Čo vie šokovať vás?
Veľa vecí, ale toto už nie. Skôr ma šokuje, ak niekto príde s obyčajnou vecou, obyčajnou sochou alebo maľbou a tá má v sebe niečo silné, hoci nemá koncept ani druhú myšlienku. Aj jednoduchá kapela ma vie prekvapiť, ale dehonestujúce, urážlivé, okrajové veci už nie. No napríklad reality šou Mojsejovci ma šokovala tiež. Mne sa to strašne páčilo, bolo to také bizarné, až to vyzeralo ako zaujímavý výtvarný projekt. Bol som fanúšikom v šoku, že niečo také sa dá prezentovať!

Vy okrem umenia trávite čas aj obchodovaním, naposledy ste predávali sviečky. Podporujete takto sám svoje umenie?
Som presvedčený, že z umenia sa dá žiť a občas z neho žijem aj ja. Nechcem však z neho žiť, alebo skôr živoriť. Podnikám a popri tom sa venujem umeniu. A tak nemusím robiť žiadne kompromisy. Keď sa to tak vezme, v poslednom čase ani nerobím diela, ktoré by sa dali predávať, skôr píšem v galériách na steny. Predal by som, ale nemám čo. (Smiech).

Iní výtvarníci, ak sa rozhodnú niečím živiť, siahnu skôr po reklame, alebo niečom kreatívnom. Zaujímavé, prečo ste si vybrali obchod?
Neviem, teraz predávam plastové okná.

A ponúkate ich na svojej umeleckej webovej stránke!
Výtvarné umenie je iba jedna zložka môjho záberu. Ja sa napríklad venujem aj hudbe, od pätnástich rokov hrám a teraz mám aj novú kapelu. Výtvarné umenie má svoje možnosti a ja sa nechcem považovať len za výtvarníka. Chcem byť aj podnikateľ, veď mať vzťah k peniazom a ktomu, čo robím, je krásne, naplňujúce!

Ten priamočiary silno alternatívny punk, čo ponúkate na webovej stránke, je tá hudba, o ktorej ste hovorili?
Áno, to sú pesničky z mojej punkovej minulosti, ktoré som teraz nahral na cédečko so všetkými nástrojmi sám, aj som ich zmixoval a to CD vydal.

A tomu hovoríte kapela?
Fiktívna kapela. Ňou som uzavrel pesničky svojej mladosti. Mám ďalšiu skupinu Popshop, sme tam dvaja a ideme sa jej venovať naplno.

Tieto všetky projekty, činnosti, výtvarné a hudobné skupiny, vyžadujú slušnú dávku exhibicionizmu a narcizmu. Ako sa s tým vyrovnávate sťa by príslušník samoľúbej mužskej populácie?
Zistil som, že som dosť hanblivý. Hanbím sa spievať na pódiu alebo rozprávať pred davom ľudí. Moje ego je skôr môj životný problém než výhra. Preto prácu týmto smerom vnímam často ako terapiu.

O ktorom projekte si myslíte, že sa vám mimoriadne vydaril?
Čo sa týka výtvarných skupín, ktorých som členom, myslím, že Egoart bol v pravý čas na pravom mieste. Pokiaľ ide o sólové veci, celkom som hrdý na výstavu v Žiline, ktorú tvoril nasprejovaný nápis Som Ľ Maďar a z ľ na to hrdý. Riaditeľ galérie došiel päť minút pred vernisážou spotený, tak sa bál primátora Žiliny Slotu. Neveril som, že v roku 2004 môže existovať strach tohto typu. Zase som bol v pravý čas na pravom mieste.

Čo je dnes umením - dokonalý obrázok ako z reklamnej agentúry, alebo marketing, ktorý dokáže dokonale predať aj nekvalitnú vec, alebo PR, ktoré cez osobnosť autora predá jeho diela?
Každý to má úplne inak. Pre moju takmer osemdesiatročnú babičku konceptuálne umenie neexistuje, umením je len fotka Detvy. Pre mňa je najdôležitejšia myšlienka, to spirituálne magično, božská inšpirácia, keď si poviete: To je fakt dobré! Do toho idem!

Autor: Text: DENISA VOLOŠČUKOVÁ / Foto: PAVOL MAJER