Väčšina Izraelčanov, s výnimkou osadníkov a vojakov, v Gaze nikdy nebola a nemá k nej žiadny vzťah. Na rozdiel od západného brehu, ktorý je popretkávaný židovskými osadami a začína sa zopár kilometrov od Tel Avivu, bolo pásmo Gazy vždy trochu izolované. O tom, čo sa tam deje, vedeli Izraelčania z médií, tak ako väčšina sveta. Tak je to dodnes: málokto z obyvateľov Tel Avivu či Jeruzalema videl na vlastné oči utečenecké tábory či pláže, ktorým sa izraelské nevyrovnajú.
Gaza je pre Izraelčanov teritóriom intifády, vlády Hamasu, biedy a nenávisti k Židom. Rovnako však aj miestom, kam vyvolených povolal Boh, miestom, ktoré si musí Izrael udržať, inak príde jeho koniec. Tieto dva pohľady na Gazu na seba roky narážali. Potom prišiel "buldozér" Ariel Šaron a po ňom ozajstné buldozéry. Najprv padali ideály, teraz sú na rade domy.
Gaza už nebude židovská a zdá sa, že väčšine Izraelčanov to príliš neprekáža. Aj keď obavy, či to skutočne prinesie mier a pokoj od samovražedných atentátnikov, existujú. Oslavy Palestínčanov v Gaze totiž viac hovorili o tom, že sa im podarilo vyhnať Židov, ako o tom, že si teraz budú vládnuť sami.
Práve frustrácia z vývoja na palestínskych územiach bola jedným z motívov rozhodnutia Ariela Šarona vzdať sa Gazy. Keď na konci roka 2003 prišiel s touto myšlienkou, ešte žil Jásir Arafat a vrcholila vlna teroru, ktorej Palestínčania hovoria druhá intifáda. Šaron nevidel partnera na rokovania a zároveň musel niečo robiť pre bezpečnosť Izraela. Na západnom brehu rozbehol stavbu bezpečnostnej bariéry, Gazy sa radšej vzdal.
Šaron však nesleduje len jeden cieľ: chcel sa vyhnúť tomu, aby mu vnucovali riešenie izraelsko-palestínskeho konfliktu zvonku, čo väčšinou nedopadlo dobre, a celkom určite chcel ponúknuť Gazu, aby sa nemusel vzdať veľkých blokov osád na západnom brehu. To sú mestečká s desať tisícami obyvateľov a už len finančné náklady na ich sťahovanie by Izrael položili. Navyše, západný breh je aj pre sekulárnych Izraelčanov miesto, ktorého by sa nevzdávali ľahko.
Odporcovia odchodu z Gazy tvrdia, že Izrael nedostane žiadne záruky, že bude lepšie. Gazu môžu ovládnuť teroristi a začne sa skutočná vojna. Nedá sa vylúčiť ani nová vlna teroru: Hamas a Islamský džihád sú presvedčení, že ich taktika zabíjania civilistov sa vypláca. Izrael sa netají, že ak by bolo najhoršie, do Gazy vstúpi, aj s rizikom medzinárodného škandálu.
Odchod z Gazy však môže byť rovnako aj šancou, hlavne pre Palestínčanov. Ak dokážu zvládnuť Gazu, predvedú, že majú na vlastný štát. Samospráva, ktorá v Gaze vládne už od roku 1993, dostane možnosť ukázať, že korupcia a bieda súviseli len s izraelskými tankami v oblasti.
To platí aj pre arabské krajiny, ktoré kritizovali Izrael pre humanitárnu situáciu v utečeneckých táboroch a dlhodobo odmietali udeliť občianstvo Palestínčanom na svojich územiach.
Čo bude nasledovať
Dobrý scenár
Evakuácia naštartuje zmrazené mierové rozhovory, začne sa uplatňovať cestovná mapa, Palestínčania sa priblížia k svojmu štátu, v Izraeli sa zníži počet teroristických útokov, zlepší sa prestíž židovského štátu.
Zlý scenár
V Gaze sa posilní Hamas, vyhrá januárové voľby, v Izraeli sa presadí radikálna pravica, ktorá nechcela evakuáciu, zvýši sa počet teroristických útokov, mierové rozhovory sa ani nezačnú, Washington sa z obáv o nezdar prestane angažovať.
