Telarc Jazz, distribúcia Divyd
Gitarista a spevák John Pizzarelli (1960) je úspešný staromilec. Nehrá sa na džezového progresivistu, je jasným strednoprúdovým entertainerom, jeho výkony sú v rámci žánru impozantné a brilantné. Aktuálnym album swingových štandardov sa prihovára rôznorodým skupinám poslucháčov. Nemusíte byť znalcom džezu, aby sa vám zapáčil. Je to vlastne pop music. Veď kedysi bol jazz pop music - to si pamätajú tí skôr narodení. A toto je také malé milé pripomenutie čias, keď sa na džez dalo aj tancovať a ľudia to aj radostne využívali. Čo hrať, v čom hrať, ako hrať, proti komu hrať, prípadne prečo hrať, to je Pizzarellimu so svojím šoumenstvom jasné. Akoby uprostred existenciálnych problémov modernistov hovoril - toto nerieš, stačí si zaswingovať s dobrou kapelou.
Jim Payne - Énergie
Savant Records, distribúcia Hevhetia
Newyorský bubeník (a okrem toho aktívny a uznávaný pedagóg) nie je v našich končinách veľmi známy, o to väčším prekvapením je album Énergie. Klasické hammondové trio (+ Bill Bickford - gitara, Jerry Z - organ) funkuje v alternatívnom tóne, ale okamžite si podmaňuje svojou frontálnosťou. Týmto hudobníkom nejde o to, zapáčiť sa v prvom takte. A práve preto si nás hneď získajú. Na albume hosťuje John Scofield či Payneov kamarát, bubeník Mike Clarke, čím sa rytmická mašinka rozširuje o ďalšiu súpravu a znie to závratne. Títo ľudia nevedia iba premýšľať a byť originálni, ale dokážu aj vyrábať husté groovy a veľmi sa z toho tešiť. Skrátka, energia.
Bob Mintzer Big Band Live at MCG
MCG Jazz, distribúcia Divyd
Big band veľkého saxofonistu, skladateľa a aranžéra Boba Mintzera, ktorý je známy hlavne z účinkovania v skupine Yellowjackets, hrá už dvadsať rokov. Hosťom nového živého albumu nie je nikto menší ako Kurt Elling, možno najvýznamnejší spevák svojej generácie. V orchestri hrajú, ako inak, neuveriteľní hudobníci, aranžmány sú až nepochopiteľné a Elling virtuózne rozširuje možnosti džezového spevu. Autorom väčšiny skladieb je kapelník, z prevzatých skladieb tu zažiari One OClock Jump Counta Basieho a dvanásťminútová verzia Hancockovho Eye Of The Hurricane, pri ktorej už človek vôbec nechápe, čo sa to vlastne deje. Je to pekne ostro vybrúsený veľkoorchestrálny klenot.
(mrn)
