Treba začať citátom z knihy: "Pojem 'existencialistický' má v sebe nádhernú príchuť: je plný hĺbok, rezonancie, zmyslu", čo možno pochopiť dvojako. Očarene - existencia je naozaj čosi, o čom možno vedecky aj nevedecky písať a rozprávať a zakaždým možno čosi objaviť. Alebo ironicky - o existencii možno donekonečna mudrovať a zakaždým vyvoláme dojem, že sme čosi vymudrovali.
Schneiderova a Mayova kniha ukazuje existencializmus od gruntu. Čokoľvek, čo sa dotýka ľudskej ľudskosti a života (nie šedivej teórie, ale zeleného stromu), sa zmestí do existenciálneho myslenia. Demonštrujú sa otcovia a praotcovia (Siddhartha Gautama, Kierkegaard, Sartre).
Zdôrazňuje sa preferencia fenomenologickej metódy, aj keď možno pochybovať, či autori vystihli ideu fenomenológie v čistom husserlovskom chápaní. Autori však akcentujú klinický postoj. Psychológia existencie sa včleňuje do terapeutického úsilia.
Príkladom pre autorov je Laing, psychiater-antipsychiater, záujemca o prežívanie psychicky chorých, o ich vnútorný život, o spôsob zaradenia choroby do života, o psychiatrickú starostlivosť ako o druh priateľského vzťahu.
Je mimoriadne sympatické, že autori nie sú dogmatici. Chcú potvrdiť, čo sa dnes potvrdzuje už všeobecne, že chorý človek je zraniteľná bytosť, jeho poranenia majú patogénne účinky a pri jeho ošetrovaní treba prihliadať predovšetkým na jeho ohrozenú a utrápenú ľudskosť.
Idea knihy teda nie je nová. Je dokonca dosť stará a môže sa považovať za banálnu. A predsa táto kniha nie je banálna ani zastaraná, hoci existencializmus sa už prestal nosiť. Užitočná je rozsiahlym materiálom, najmä klinickými postrehmi a výkladmi.
Čitateľ s nimi nemusí súhlasiť. Súčasná biologická psychiatria však môže prinášať nové podnety, ktoré čitateľ musí asimilovať, ak chce byť súčasný. Kniha trochu zostarla (rok vydania originálu je 1995), treba ju teda čítať konfrontačne. No staršiemu čitateľovi pripomenie staré zlaté časy, keď existencializmus fascinoval dychtivú mládež.
Autor: IVAN ŽUCHA(Autor je psychiater a publicista)
