Mal trinásť rokov, keď korčuľoval na prvej olympiáde v Innsbrucku 1964, najmladší účastník zo všetkých. V povinných cvikoch bol predposledný, po voľnej sa o priečku zlepšil. Po kresbách do ľadu v prvej časti súťaže sa rozhodcovia doslova plazili, aby zbadali stopu, ktorú zanechal útly chlapček. Tak sa predstavil krasokorčuliarskemu svetu.

Teta, ako hovoril Ondrej Nepela svojej svetaskúsenej trénerke Hilde Múdrej, sprevádzala vtedy v Tirolsku chlapča za ruku po štadióne a predstavovala kde-komu. Keď povyrástol, postupne zvíťazil na piatich európskych šampionátoch, troch svetových majstrovstvách. Úsilie korunoval v roku 1972, takmer na deň pred tridsiatimi rokmi, presne v piatok 11. februára večer v japonskom Sappore. Vyhral zlato na zimných olympijských hrách. Je jediným Slovákom, ktorý to doteraz dokázal.

Sapporská noc s červeným svetielkom

Na XI. zimné olympijské hry do Sappora na japonskom ostrove Hokkaidó odchádzal Ondrej Nepela (narodený 22. januára 1951 v Bratislave) už ako štvornásobný majster Európy, dvojnásobný svetový šampión, štvrtý z olympiády 1968 v Grenobli. A veľký favorit, nedostižný pretekár v povinných cvikoch. Práve tie zajazdil tak perfektne ako nikdy predtým, pred druhým Francúzom Patrickom Perom mal náskok 54,5 bodu. Aj spolubývajúci na izbe Vlado Dzurilla ho pochválil.

Vo voľnej jazde potom spadol. Pani Múdra ostala pokojná pri mantineli - už ďalšiu chybu neurobí. „Ondrík nebol špeciálne veľký talent. Vyvážil to mimoriadnou usilovnosťou, svedomitosťou, poslušnosťou. To býva viac než talent. Neváhal opakovane sa spýtať na to, čomu nerozumel, nechal si veci stokrát vysvetliť. Tak som teda stála a čakala na koniec jazdy. Môj zverenec skutočne dojazdil bezchybne. Bol spoľahlivý ako nikto. A nakoniec - mal po povinných cvikoch taký náskok, že sa pomaly mohol na ľade šúchať po zadku,“ usmievala sa Hilda Múdra typickou viedenskou žoviálnou bezstarostnosťou, lebo v meste valčíkov sa narodila, jazdila tance na ľade i pôsobila v revue.

„Po pretekoch som žiadnu zvláštnu radosť nepociťovala, netlačili sa mi slzy do očí, hoci som si predstavovala, aké to bude, keď uvidím stúpať vlajku na stožiar a Ondreja na najvyššom stupni. Nakoniec to bolo celkom normálne. Možno som neskromná, vedela som, že Nepela získa zlato. Tiež nebol človek nápadných emócií. Mali sme zvyk. Po každých pretekoch sme si jazdu do detailu rozobrali, vlastne mi ju v šatni na suchu imitoval. Pred súťažou sme tak robili počas dlhých, dobre utajených prechádzok. V Sappore sme sa tak zarozprávali, že sme zrazu zistili - hala je prázdna. Blúdili sme tmou, až sme zrazu zbadali červené svetielko, ktoré nám ukázalo cestu.“

Kráľ korčuliarskych paragrafov

Ondrej Nepela bol introvert. Ten sapporský pád pri voľnej jazde až tak pokojne neprežíval. Vo vtedajšej tlači naň spomínal: „Bolo mi úzko, veď som bol jediný, kto na tréningoch vôbec nespadol. Keď som ten odpichnutý rittberger začal, bolo všetko v poriadku. Odskok bol dobrý, ba aj dopad nie najhorší. Čo sa stalo potom, neviem. Zvrtol sa mi členok, a už som letel. Nikdy predtým som taký pocit nepoznal. Povedal som si, že radšej nepôjdem domov, keď po takom náskoku nebude zlato.“

Ondrej Nepela prišiel prvý raz na tréning v roku 1958. Bratislavský zimný štadión práve zastrešili, blížili sa prvé majstrovstvá Európy v meste. Éra Karola Divína, majstra povinných cvikov a nedostižného elegána. Sedemročný Ondrík videl šampionát i svoj neskorší veľký vzor v televízii. Áno, už taký drobček vnímal šport. „Malé deti som netrénovala, pripravovala som veľké pretekárky Evu Grožajovú, Janu Mrázkovú. Raz prišla za mnou jedna pani a predstavila sa Nepelová. Vraj jej syn už v klube korčuľuje dva týždne a žiadny tréner si ho nevšimol. Povedala som jej - milá pani, ukážte mi toho chlapca. Rozhodla som sa, že si ho zoberiem a urobila som to najlepšie na svete,“ spomína pani Hilda.

Nepela ako každé dieťa mal spočiatku radšej voľnú jazdu. „Povinným cvikom sa nie nadarmo hovorí škola, od nej sa odvíjalo celé krasokorčuliarske majstrovstvo. Ondrej pri paragrafoch a cvikoch najazdil tisícky kilometrov. Každý kruh bolo treba prejsť šesť ráz, on dokázal zanechať jedinú stopu. Často som mu vravela, aby išiel do kruhu trénovať nejaký ten povinný cvik a odišla som. Vrátila som sa po hodine a on ho stále drel a drel.“

Bratislavský záver

Ondrej Nepela chcel skončiť v najlepšom. Rok po Sappore však boli majstrovstvá sveta v jeho rodnej Bratislave. Napokon ho prehovorili, neodolal ponuke rozlúčiť sa doma. Veď prídu kamaráti, súperi, celý jeho krasokorčuliarsky svet. „Bol to ťažký rok. Zmenili sa pravidlá. Pribudol krátky program, zo šiestich povinných cvikov sa kreslili iba tri. Všetko hovorilo proti Nepelovi. On však dal sľub, a ako som tisíc ráz opakovala - nikdy nesklamal. Zvíťazil aj za okolností, ktoré mu dvakrát nenahrávali. Bol to rozhodne najcennejší titul majstra sveta. Ukázal, že je nielen najlepší v povinných cvikoch. Bol to kompletný krasokorčuliar,“ spomínala trénerka.

Hilda Múdra nerátala, že Ondreja Nepelu vyhlásia za slovenského športovca storočia. „Som veľmi šťastná, že ľudia na Ondríka nezabudli,“ hovorila s jemným úsmevom premiešaným so slzami koncom decembra 2000 v bratislavskej sále Slovenského rozhlasu preberajúc za Nepelu vzácnu trofej.

Slovenský olympijský víťaz nechal začiatkom roku 1989 odkaz tete Múdrej, aby prišla za ním do nemeckého Mannheimu, kde bol trénerom. Chcel ju vidieť naposledy, lebo trpel nevyliečiteľnou chorobou. Legendárnu trénerku, upozorňovali: „Nezľaknite sa, tak zle vyzerá.“

„To mi hovoriť nemuseli, Ondríka nosím v srdci v najkrajšej podobe,“ podotkla pani Hilda. Nepela skonal tesne po trénerkinej návšteve, 22. februára 1989. Mladý, tridsaťosemročný.