"Materiál sme nahrali v štúdiu už v auguste 2004, len vydanie sa trochu posúvalo," spomína skladateľ na komplikovaný vznik svojho albumu. Maroš Hečko s Andrejom Šebanom dlho avizovali nové platne - mali vyjsť pod rovnakou značkou, medzitým si však už našli iného vydavateľa. Burlas si počkal a nakoniec Millenium records jeho nahrávku nedávno skutočne vydalo.

Koniec sezóny tvorí osem skladieb v podaní troch renomovaných komorných súborov Opera Aperta, Solamente Naturali, Musica Aeterna a niekoľkých mladých interpretov. Väčšina skladieb je datovaná do roku 2000 alebo 2004, v skutočnosti však ide o staršie veci, Burlas ich len prepísal.

"Chcel som si overiť, či štruktúra mojej hudby bude držať, aj keď vynechám všetky špeciálne efekty, ako napríklad elektroniku v rôznych podobách či divadelné momenty, ktoré boli prítomné pri živom predvedení. Tak som to skúsil a zistil, že keď človek zredukuje veci na minimum, je to väčšinou len lepšie," vysvetľuje Burlas. "Povynechával som recitatívy, trúbky, syntetizátory. Niekde som doplnil nové harmónie, ale hlavne som škrtal. Sú to vlastne také revízie pôvodných nápadov."

Tento spôsob práce nazval skladateľ Vlado Godár v booklete albumu "azylom hudby a hudbou azylu". Charakterizuje ho tým, že spomalený čas vyháňa z hudby informáciu a nahrádza ju emóciou. Burlas dodáva, že najskôr dal kolegovi noty s demonahrávkou a on si urobil vlastný názor na jeho hudbu. Len dopĺňa, že aj emotívnosť má svoju kauzalitu a je v istých situáciách rovnako informatívna.

"Celá naša generácia mala averziu voči prehnanej racionalite a slepej viere v techniku. Každý človek má za sebou istú históriu, prežil si svoje a podľa toho sa chová. A keďže ja mám za sebou bohaté osobné sklamania a zlyhania, zameriavam sa skôr na analýzu týchto stavov."

Jednotlivé skladby okrem pomalších temp prepája aj melancholická atmosféra. Názov albumu pôsobí trochu rezignovane, z hudby zmizla pre Burlasa doteraz typická irónia a z divadelných prvkov zostali dve prerobené árie z opery Údel. Prečo vlastne taká prudká štýlová zmena?

"Našiel som náhodou fotografiu prílivovej vlny niekde z Tokya, ktorá sa mi veľmi páčila a uvedomil si, že vlastne všetky skladby sú o niečom, čo nie je veľmi radostné - aspoň na prvý pohľad. Tá voda, ktorá tak dokonale zmetie dvojicu ľudí, ktorá sa snaží udržať na nohách, vyjadruje vlastne podstatu všetkého. Keď má človek päťdesiat rokov, pomaly prichádza nepríjemný, a niekedy aj príjemný pocit, že už v podstate končí. Všetko sa mu zdá pominuteľné a z toho pramení nostalgia."