John Darwell. FOTO - DF POPRAD
Navštívil Černobyľ, odstavené továrne, fotografiou zachytil stav melanchólie a depresie.
Dôležitejšie ako vystavovať je pre anglického fotografa JOHNA DARWELLA publikovať a sprístupniť svoj odkaz svetu. Tieto dni prišiel do Popradu na Letnú fotoškolu Domu fotografie, aby naučil študentov, ako vnímať krajinu a ako produkovať knihu.
Vaším prvým projektom boli čierno-biele snímky zanikajúcich textilných manufaktúr a robotníkov v severnom Anglicku. Čo vás zaujalo na ich živote?
"Vždy som sa zaujímal o to, ako ľudia žijú a pracujú. Chcel som objavovať svet a životné skúsenosti iných ľudí. V prvých prácach som sa venoval histórii v oblasti, kde som vyrastal. Aj preto mali pre mňa nesmierny význam."
Väčšinu vašich záberov tvorí portrét krajiny, niekedy v celkoch, niekedy v detailoch. Človek sa v nich však objaví len málokedy.
"Áno, ale jeho prítomnosť je tam vždy - priamo alebo nepriamo."
Venovali ste sa aj téme nukleárnej energie a navštívili ste pritom miesta postihnuté katastrofou, napríklad opustenú krajinu okolo Černobyľu. Sú vaše fotografie varovaním pred ďalšou možnou chybou človeka?
"V určitom zmysle áno. Ale sú aj o nádeji - čím viac ľudí ich vidí, tým väčšia je šanca, že sa takýmto veciam v budúcnosti predíde."
Ste zástancom alternatívnej energie?
"Áno."
Pracujete na fotoprojekte, ktorý sa venuje častej psychickej chorobe súčasnej spoločnosti - depresie. Z čoho pramení váš záujem?
"S depresiou mám osobné skúsenosti. Práca na tomto projekte bola pre mňa očistným procesom, katarziou - pochopil som, prečo čo som tu. Štatisticky jeden zo štyroch ľudí zažije vo svojom živote obdobie skutočne ťažkej depresie."
Často si vyberáte temy súvisiace so smrťou, zánikom, koncom a beznádejou.
"Pretože sú nevyhnutnou súčasťou života. To však neznamená, že nie som šťastný alebo že nevnímam krásu v tradičnom zmysle. Jeden z mojich študentov v Poprade ma opísal ako analytického fotografa."
Myslíte si, že vo svete je málo šťastia?
"To závisí od jeho definície. Cítim, že veľa ľudí stratilo skutočné šťastie pri hľadaní lepšieho života. Šťastie nemôžete kúpiť, môžete ho iba cítiť - a často v tých najzvláštnejších okamihoch."
Začiatkom osemdesiatych rokov ste fotografovali na čierno-biely materiál. Prečo ste prešli na farbu?
"Farba je pre mňa odhaľovaním a robí moju prácu živou. Svet je vo svojej podstate plný farby a tá pomáha rozumieť životu na emocionálnej úrovni."
Na vašej webovej stránke ste kompletne zverejnili svoju tvorbu. Neprekáža vám, že ju takto zadarmo sprístupňujete?
"Nie. I keď z času na čas potrebujem aj zisk, aby som mohol pokračovať vo svojej práci. Ale je dôležité, aby bola moja práca prístupná svetu... inak to nemá zmysel."
Významnú úlohu vo vašej tvorbe zaujímajú knihy. Aj v Poprade vo fotodielni hovoríte o produkcii knihy. Je pre vás dôležitejšie publikovať ako vystavovať?
"Publikovať, vždy. Knihy sú skoro všade široko dostupné a nikdy neviete, kto a kde si ich prezrie."
Prijali ste rolu vedúceho fotodielne na Slovensku. Súvisí vaša návšteva aj s vaším profesionálnym záujmom?
"V Poprade sa sústreďujem na pomoc študentom. Ale veľmi rád by som sa sem ešte vrátil a spravil v tejto krajine aj niečo pre seba. Verím, že to bude čoskoro."
Opustená chata. Z Cyklu Harris, oblasti severozápadného brehu Škótska.
Detská škôlka v Pripjati. Z Černobyľského geta, kde z 30-kilometrovej zóny boli ľudia evakuovaní v priebehu 24 hodín.
Ožiarené helikoptéry v Rassochke v okolí Černobyľu. FOTO - ARCHÍV JD
