„Mehr Licht!" povedal vraj umierajúci Goethe. Učiteľ, ktorý nás to naučil, nám síce prezradil, že Goethe buď strácal zrak, alebo sa mu zdalo, že je v izbe priveľké šero, nuž to jeho „viac svetla" znamenalo iba, aby roztiahli záclony. Na to sa však neskôr zabudlo a Goetheho posledné slová vstúpili do pamäti ľudstva ako veľké posolstvo.
Premýšľala som vtedy, prečo sa neučíme aj posledné slová nejakého Slováka. Usúdila som, že asi preto nie, lebo veľkí Slováci pred smrťou zaryto mlčia a svoje posolstvá si odnášajú do hrobu.
No inak výborných výrokov - aj keď nie posledných - som aj na Slovensku počula dosť.
„Joj, keby sa tak všetka tá robota, ktorú som v živote urobila, dala pozbierať do jedného vreca, to by len bolo vrece!" vzdychla si napríklad občas tetka Tonka.

Tetka Tonka sa naozaj nezastavila od rána do večera - jej muž, ujo Maťo, si vedel pre seba každý deň ukradnúť aspoň hodinku, aby si posedel s chlapmi na pive. Ale narobil sa v živote aj on. Obaja sa museli poriadne oháňať, lebo sa im podarilo priviesť na svet početnú rodinu. Nikdy sa však na nič nesťažovali aj ten vzdych tetky Tonky bol veselý. Celý život sa mali radi a tam, kde je láska, je aj spokojnosť. Ich spokojnosť siahala až za hrob. Mali už vyhliadnuté miesto na cintoríne, úzke síce, ale oni sa rozhodli, že stačí - majú ich pochovať nad seba, kto umrie prvý, bude ležať pod tým, kto umrie druhý. Aj sa tak stalo. Prvá umrela tetka Tonka a ujo Maťo sa poberal zo sveta zakrátko po nej. Bola som posledná, kto ho navštívil v nemocnici. Sily ho už opúšťali, ale ešte sa vládal na mňa šibalsky usmiať a zašepkať:
„Olina, a zase budem na tetke Tonke!"
A umrel.
A ja som si pomyslela: Hľa, na aký pekný posmrtný život sa chystáme my Slováci! A ani svoje posledné posolstvá si neodnášame do hrobu, len naši potomkovia ich nezapisujú, lebo si myslia, že nemajú svetovú úroveň. Ale majú ju. Som presvedčená, že aj Goethe by to svoje „viac svetla" bez váhania vymenil za posolstvo uja Maťa.