Japonský premiér Džuničiro Koizumi rozpustil dolnú komoru parlamentu a vypísal na 11. septembra predčasné voľby. Jeho éra sa tak pravdepodobne aspoň na určitý čas končí a svetoví štátnici sa na summitoch od septembra budú asi zoznamovať s novým japonským lídrom.

Koizumi sa rozhodol vypísať voľby potom, čo horná komora parlamentu zamietla jeho návrh privatizácie japonskej pošty, pre premiéra kľúčovú časť reformného programu. Viac než 20 členov hornej komory z Koizumiho Liberálnodemokratickej strany hlasovalo proti privatizácii. Premiérov zákon tak snemovňa zamietla v pomere 125 ku 108.

Koizumi sa pustil do veľmi riskantnej politickej hry, tvrdia niektorí pozorovatelia. Podľa iných už dokonca spáchal politické harakiri, dlho pred rokom 2008, na kedy boli naplánované riadne voľby. Rozštiepená Liberálnodemokratická strana pravdepodobne vo voľbách podľahne Demokratickej strane. Koizumi sľuboval, že buď stranu zreformuje, alebo ju zničí, keď sa o to bude pokúšať. Zdá sa, že sa naplnil druhý scenár.

Pre japonskú politickú scénu to bude zemetrasenie, investori a ekonómovia však zostávajú pokojní a nepredpokladajú, že by to malo ohroziť jej výkonnosť.

Liberálnodemokratická strana je suverénom japonskej politiky a uplynulých 50 rokov až na krátku prestávku v deväťdesiatych rokoch nepretržite vládla. Teraz už suverénne nepôsobí. Verejnosť zneisťujú reformy, ktoré Koizumi chystá a kontroverzná je pre ľudí aj japonská účasť v Iraku. Hoci tam japonské jednotky majú len logistické úlohy, je to psychologicky dôležitý moment, keď Koizumi ako prvý japonský premiér v povojnovej histórii vyslal vojakov na misiu do zahraničia.

Snaha reformovať rozložila aj Liberálnodemokratickú stranu, keď sa hlavne jej starší členovia obávajú, že stratia tradičných voličov. Koizumi niekoľkokrát varoval, že odmietnutie reformy pošty bude považovať za svoju porážku.

Ak by premiérov návrh prešiel, z pošty by sa stala najväčšia banka na svete. Pošta totiž spravuje na svojich účtoch až 3 bilióny dolárov. Oponenti, medzi ktorými bolo aj veľa členov Liberálnodemokratickej strany, sa obávali, že by reformy skončili obmedzením služieb na vidieku a viedli by k prepúšťaniu zamestnancov. Navyše nová banka by bola taká silná, že by ostatné nemali šancu sa presadiť.