V nedeľu navždy odišla maliarka Ester Martinčeková-Šimerová, posledná žijúca príslušníčka legendárnej Generácie 1909. Uzavrel sa život i tvorivý príbeh mimoriadnej umelkyne, ktorá sa veľkou mierou podieľala na formovaní obrazu slovenského výtvarného umenia 20. storočia. Príbeh plný zvratov, úspechov i ťažkých chvíľ, príbeh pohnutý, v priebehu ktorého sa zrodilo dielo neopísateľne otvorené, vyvážené, hlboko ľudské, citlivé, myšlienkovo i esteticky hodnotné a bohaté.

Ester Martinčeková-Šimerová sa narodila 23. januára 1909 v Bratislave, kde absolvovala stredoškolské štúdiá. Po maturite odišla študovať maliarstvo do Paríža. Navštevovala Académie Julian, Academie de ľart moderne a súkromnú maliarsku školu ruskej emigrantky Alexandry Exterovej.

Roku 1932 sa vrátila do Bratislavy. Z maliarskych smerov jej bol najbližší syntetický kubizmus a purizmus dvadsiatych rokov a na poli dekoratívneho umenia Art Deco. Venovala sa aj scénickému výtvarníctvu a úžitkovému dekoratívnemu umeniu. Dominantným sa stal jej vzťah k prírode, ktorý je určujúci pre veľkú časť jej tvorby. Spoločnou výstavou s keramikárkou a sochárkou Júliou Horovou v Bratislave v roku 1937 si Ester Šimerová získala v slovenskom medzivojnovom výtvarníctve miesto po boku takých osobností, ako boli Ľudovít Fulla a Mikuláš Galanda. Do jej maliarskeho vývoja rušivo zasiahol nútený odchod zo Slovenska po rozpade Československej republiky, s manželom českého pôvodu. Usadili sa v Plzni, kde jej výstavu nacisti zakázali ako prejav "zvrhlého" umenia. Po uväznení a poprave manžela strávila posledné vojnové roky v Prahe.

Euforická povojnová atmosféra podnietila maliarku hľadať nový umelecký výraz, syntézu medzi slovenským a svetovým.

Po svadbe s právnikom a neskôr známym fotografom Martinom Martinčekom však osud opäť nepriaznivo zasiahol do maliarkinho života. V čase stalinistických represií musel jej manžel opustiť právnické povolanie a odísť z Bratislavy pracovať ako robotník do tehelne v Liptovskej Ondrašovej. Odvtedy žil pár v Liptove.

Liberalizácia politickej a spoločenskej atmosféry začiatkom šesťdesiatych rokov sa pozitívne prejavila i vo väčšej akceptácii Šimerovej diel. V roku 1966 jej udelili titul zaslúžilej umelkyne.

Odvtedy jej tvorba prechádzala organickým vývojom. K olejomaľbám pribudol celý rad pastelov, koláží, plastických štukových objektov kameí a monumentálnych kreácií. V roku 1991 jej v Prahe udelili vysoké štátne vyznamenanie Rad T. G. Masaryka IV. triedy, V roku 2000 udelila vláda Francúzskej republiky najvyššie štátne vyznamenanie Francúzska v oblasti umenia a literatúry.

Ester Martinčeková-Šimerová prežila bohatý tvorivý život. Zanechala po sebe dielo, ktoré bude aj nasledujúcim generáciám hovoriť o kráse, o skromnosti, spolupatričnosti, pokore a úcte, o plynutí času, o základných hodnotách života. A tak, za všetkých jej priateľov a obdivovateľov jej umenia, treba okrem obligátnych slov rozlúčky pripojiť slová vďaky za všetko, čo nám dala - nebolo toho málo.

Autor: KAROL MALIŇÁK(Autor je teoretik výtvarného umenia)